Autobus číslo 67//Yoonseok//

35.

So schnúcimi a rozstrapatenými vlasmi sme obaja jeden druhému v náručí sedeli na sedačke. ,,Tak strašne ťa milujem Yoongi. Nevieš si ani predstaviť ako veľmi." Hoseok zaboril hlavu do mojej hrude a cez tričko ma pobozkal na brucho. ,,Ver mi, viem si to predstaviť. Už nejakú dobu žijem s tým pocitom k tebe." Do jemných vláskov som Hoseokovi vtlačil bozk. ,,Myslím, že je čas ísť na mini výlet."

Obaja sme sa neochotne postavili. Bez slova sme sa prichystali a po schodoch sme vyšli von na ulicu. Hobi venoval úsmev naspäť slnku a zhlboka sa nadýchol. Jemný vánok povieval jeho voľnou bielou košeľou zastrčenou v na pohľad drahých, úzkych nohaviciach, z ktorých mu vytŕčali nahé kotníky. Nos mu zdobili priveľké slnečné okuliare.

Odkedy sa vrátil, čo je už vyše roka, som nikdy nedokázal odolať jeho úsmevu. Jeho očiam a dotyku jeho prstov na mojej ruke. Jemne sme si preplietli prsty a s rukou toho druhého v tej našej sme vykročili k zastávke.

,,Už mi povieš kam ideme?" Autobus číslo 67 bol plný ako obyčajne, preto sme museli zostať stáť v preplnenej uličke. Stáli sme na seba úplne natlačený. Až tak, že som počul Hobiho pokojný tlkot srdca. ,,Myslím, že veľmi rýchlo zistíš kam ideme. Bude ti to jasné akonáhle vystúpime." Kútikom som sa usmial a hlavu som položil na Hobiho hruď.

Na zastávke nám obom tak známej, sme sa obaja predrali davom von. S batohom konečne na chrbte a nie v ruke, ktorá mi začínala odumierať, sme prešli cez cestu na opačnú stranu. ,,Ale nejdeme ku nám domov však? Vieš že mama nemá rada keď sem chodíme bez ohlásenia." Jemne sa zasmial a vzal ma za ruku. ,,Nie nejdeme k tvojim rodičom. Ideme na piknik." Hobimu zaiskrili oči ako vždy keď sa na niečo teší. Z toho dúfam nikdy nevyrastie.

na konci ulice sme vošli do lesa. Pomalým a tichým krokom sme prechádzali pomedzi vysoké stromy s korunami húpajúcimi sa v jemnom vánku. V diaľke bolo počuť iba vŕzganie stromov a občas spev vtákov. Pod nohami nám praskali popadané konáriky a šuchotala tráva. Rukami sme boli stále spojený, čím sa nám začali obom potiť. Nevadilo nám to. Dotyk toho druhého bol omnoho dôležitejší. Nemuseli sme ani jeden nič vravieť. Dohovárali sme sa pohybmi prstov, rýchlosťou chôdze a očami.

Na lúke, kam ma pred toľkými rokmi zaviedol pojašený a tak dokonalý Hobi, sme si sadli na pne, ktoré sa vôbec nezmenili. Akoby čas pre nich nehral vôbec žiadnu úlohu.

,,Ak mám byť úprimný, nečakal som že skončíme tu. Ale nesťažujem si. Toto miesto je stále čarovné." Naďalej sa usmieval a pokojne sa obzeral. Z batohu položeného na zemi som povyberal vopred pripravené sendviče a krabičkové džúsy. ,,Vidím, že dnešok berieš nostalgicky." Zvonivo sa zasmial a vzal si džús, ktorý som mu podával.

Keď sme obaja dojedli a Hobi začal obaly vkladať do batohu, tlkot môjho srdca stúpol. Po tom, čo som mal v pláne urobiť teraz, som sníval a túžil odkedy sa moje pery prvýkrát dotkli jeho.