Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•10•

Musela som sa usmiať a vedela som, že si na naše spoznávanie nájdeme viac času. Medzitým mi do spoločného whatsapp chatu posielali kamaráti narodeninové želania. Všetkým som hromadne poďakovala a vypla som si wifi. Až do poobedia som s Pascal varila a rozprávali sme sa. Sem tam sa do našej konverzácie zapojil aj Hervé.

|15:00|

Na pláži bolo v celku dosť ľudí. Nemôžeme sa čudovať je leto a deti majú prázdniny. Chalani, ktorí prišli skôr nám obsadili lehátka a miesto. Tam sme sa zložili, vyzliekli do plaviek.  Medzi prvými nás prišiel pozdraviť Lewis, ktorý ma obdaroval dlhým objatím. Hneď za ním prišli aj ostatní chalani s ktorými sme sa zvítali.

"Všetci do vody!" zakričal na celú pláž Lando. Pár ľudí sa otočilo za jeho krikom. Ako na povel sme sa rozbehli ku vode, náš smiech nás sprevádzal až kým sme všetci neskončili vo vode.  Plávala som ďalej od brehu do hlbšej vody, keď sa mojich bokov dotkli ruky. Zamrzla som na mieste, ktoré sa však uvoľnilo, keď sa z vody vynoril Lewis.

"Si hrozný! Vieš ako som sa zľakla?!"buchla som ho do ramena, načo on sa zatváril, že ho to bolelo. V skutočnosti to ani nepocítil. 

"Nechcel som ťa vystrašiť. No viem, že keby si neukradnem takto chvíľu tvojej pozornosti bola by si sa rozprávala s ostatnými."

"Možno pravda..ale pomaly pamätáš? Sebi tu je tiež..."šepla som a stále ma držal za boky. Typujem, že on ešte dočiahne na dno. Ja žiaľ už nie. Jeho ruky sú stále okolo mojich bokov, čo mi vôbec nevadilo. Stále však musím mať na mysli, že kedykoľvek nás môže niekto od-fotiť a začať písať skôr ako by sme mi niečo vôbec oznámili.  To som nechceli, ani sami sme ešte netušili čo medzi sebou máme. Jediné čo vieme, že nás to k sebe určitým spôsobom ťahá a pomaly by sme sa chceli dopracovať k niečomu vážnejšiemu.

Odtiahla som sa od neho a šplechla som na neho vodu. Spodnú peru vysunul do smutného výrazu.

"Neboj chápem to. Poď ideme si s ostatnými zahrať volejbal vo vode"

Ako povedal tak sa aj stalo. Priplávali sme k ostatným kde sme sa pripojili ku hre. Vôbec nám to nešlo a myslím si, že ľudia naokolo mali z nás zábavu. Naše šantenie a zábavu prerušovali ľudia, ktorí sa chceli s chalanmi odfotiť. Chápala som to a preto som sa vybrala a ľahla som si na lehátko. Zatvorila som oči a nechala som slnko, nech mi láska pokožku svojimi lúčmi. Ležala som tam tak cca 15 minút, keď sa niekto postavil pri mne a tienil slnku sa dostať ku mne. zamračila som sa, no neotvárala som oči.

"Sebi prosím ťa, netieň mi"zamrmlala som a hlavu pootočila do ľavej strany. Dotyčný však stále stál na svojom mieste a nepohol sa. Povzdychla som si, otvorila som oči a dotyčná osoba, ktorá stála predo mnou mi spôsobila veľký šok.

V sekunde som stála na nohách, zapišťala som od radosti a hodila som sa jej okolo krku.  Videla som v diaľke chalanov, ako na mňa pozerali a uisťovali sa, že je všetko v poriadku.  Všimla som si, ako sa Seb pohol aj s Lewisom smerom ku mne. 

"Čo tu robíš? Ako si sa sem dostala? Ako si vedela, že som tu??"otázky v slovenčine sa zo mňa chrlili ako sme sa od seba odtiahli. Stále sme sa držali za ruky a očami som kontrolovala čo sa zmenilo.

"No neprišla som peši drahá..prišla som lietadlom. Aj ty s chalanmi ste na všetkých sociálnych sietiach, že trávite spolu čas v Monaku na pláži. Dokonca tá pláž bola označená."jej hlas mi neskutočne chýbal, dokonca aj slovenčina mi chýbala. Počuť ju od nej je ako vrátiť sa na pár sekúnd domov.

"Čo tu robím? To sa ma vážne pýtaš??!!!!"svoje ruky presunula na moje ramená a začala so mnou triasť. Jej sila ma vždy udivovala, keďže moje telo sa podrobilo jej pohybu rúk.