Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•13•

|12.04.2020-pondelok|

Po prílete do Monaka nás čakal cesta k jeho domu, kde sa nachádzali všetci rodinný príslušníci domu. Prvé zoznámenie s jeho starším bratom som si takto nepredstavovala ale nič sa robiť nedalo. Pascale už na prvý pohľad vyzerala zničená a strápená zo straty manžela. Nemôže sa jej nikto čudovať. Najviac ju prekvapilo, že nás uvidela večer prísť. Myslela si, že prídeme neskôr ale v tomto prípade sa neskôr prísť ani nedalo.

"Pôjdeš so mnou?" tichý hlas sa ozval vedľa mňa a ja som dvihla hlavu. Práve sme sedeli za stolom kde sme preberali zajtrajší pohreb. Pascal sa dohodla na zajtrajšom pohrebe už v nedeľu, kde musela obvolať cintorín a farára. Jediné čo nedokázala vybaviť bolo zájsť do pohrebnej služby a tam vybrať rakvu a potrebné kvety. Nezazlievam jej to, pre mňa to bolo nesmierne ťažké tiež keď mi zomrela babka. Sebastian sa navrhol, že to pôjde teraz vybaviť a čakal už iba na moju odpoveď.

"Pôjdem." prikývnem a pozriem sa na všetkých ľudí, ktorí sú tu. Arthur má vedľa seba Valentinu, ktorá ho drží za ruku. Pascal mala pri sebe Lorenza (starší brat Arthura a Seba), ktorý ju od prvej chvíle čo sme došli nespustil z oči.

V pohrebnej službe sme vybavili všetko čo sme mali. Pre oboch to bolo ťažké hlavne keď padla otázka akú truhlu si vyberieme. Zúfalstvo, ktoré bolo vtedy v jeho očiach ma bolelo a po celú dobu som ho držala za ruku. Teraz potrebuje moju oporu najviac. Chcem aby vedel, že som tu pre neho v tejto ťažkej situácií. Výber kvetín nechal na mňa a moje návrhy vždy len súhlasným pri kývnutím odsúhlasil. Najťažšie bolo odovzdávanie oblečenia, ktoré odovzdával Seb. Len tak tak sa držal aby sa nerozplakal.

---------------------------------

"Budeš zajtra vedľa mňa? Otec by chcel aby si sedela s nami. Si naša rodina." ležali sme v jeho posteli. Na hodinách odbila polnoc a my dvaja sme nedokázali zaspať.

"Ak sito želáš tak áno. Budem tam pre teba a tvoju rodinu. Chcem aby si vedel, že - "

"Nemusíš mi to hovoriť Luna. Dokazuješ to a tvoje činy hovoria za teba. Si tu pre mňa a moju rodinu už od začiatku. Otec ťa považoval za našu rodinu, bral ťa ako jednu z nás. Obľúbil si ťa hádam v momente ako ťa videl na letisku. Vždy keď som prišiel domov a ty si tu nebola hovoril o tebe. Spomínal ťa a zaujímal sa o teba. Hovoril ti slnko, pretože si ho do našej rodinu priniesla. Zmenila si nás všetkých a ani si si to neuvedomila. Niečo pre teba napísal...mama mi to dala včera ako sme prišli no chcel som ti to dať v správny moment, ktorý viem že nastal teraz." postavil sa z postele a zo šuplíku vytiahol obálku, ktorú mi podal.

"Nechám ťa samú aby si si ho prečítala v kľude. Budem dole keby niečo."dal mi letmý bozk na čelo, pri ktorom som privrela oči a ako odišiel som pozrela na obálku. Hervého písmo mi udrelo do očí pri oslovení, ktoré bolo v strede obálky "Slnko nášho domu". Roztrasenými rukami som otvorila obálku a začala som čítať.

"Moja drahá Luna, slnko nášho domu.

Chcem ti hneď na začiatok poďakovať za to, že si! Priniesla si do nášho domu slnko, ktoré u nás chýbalo a bolo za mrakmi. Ďakujem ti za to, že si priniesla nášho syna a že si mu otvorila oči. Už od prvého momentu, keď som ťa videl som vedel, že si úžasná žena s veľkým srdcom. Otvorila si ho pre nás a my sme otvorili tie naše pre teba. Patríš do našej rodiny Luna Garcia.

Viem, že nemám právo žiadať o prosby, pretože si pre nás urobila veľa, no jednu predsa len mám. Dávaj mi pozor na manželku a mojich synov. Nenechaj ich upadnúť do smútku. Nechcem aby nad mojou smrťou príliš dlho smútili. Zaslúžia si žiť plnohodnotný život aj bezo mňa. Chcem aby mali šťastný život a užívali si ho naplno. Viem, že s tebou to zvládnu. Si silná osoba, ktorá to zvládne. Ani ty neplač, vieš že som odišiel na lepšie miesto, kde je všetko bez bolesti. Ak stretnem tvoju babku poviem jej akú úžasnú vnučku mala.