Prekliata nenávisťou

2. Kapitola

Príšery sú skutočné
a duchovia tiež.
Žijú v nás a občas
nad nami zvíťazia.
-Stephen King

Moje pery sa zvlnia do úsmevu.

„Nepribral si od nášho posledného stretnutia?" opýtam sa a nadvihnem obočie.

„Je to možné. Zjedol som totiž celkom dosť drzých dievčat, čo si nevedeli dávať pozor na jazyk a vyhŕkli každú hlúposť, čo ich napadla."

Uškrniem sa. „Dobre vedieť, že ti chutia také dievčatá. Ak náhodou nejaké stretnem, pošlem ho za tebou." Jeho čierne oči sa zúžia a ja ledva potlačím smiech.

Nikto nemôže chápať, aký je to skvelý pocit, uťahovať si z krvilačnej príšery, kým to nezažije.

„Daj mi meno, Laxa."

Moje sivé oči sa upierajú priamo do tých jeho, keď prehovorím: „Grail Crypt."

Bez rozlúčky sa rozbehne. Teraz ide po všetkých štyroch. Kedysi mi prezradil, že sa mu tak lepšie uteká.

S Korgulgom som sa prvýkrát stretla, keď som bola čerstvá sirota. V deň, keď mi zomreli rodičia som sa rozbehla do lesa a nemala silu - alebo som jednoducho nechcela - sa odtiaľ vrátiť späť do mesta. No akurát bol spln. A Korgulg potrebuje stále za splnu žrať ľudské mäso.

Pôvodne chcel zjesť ma. Keď ku mne prišiel, ani som sa nemykla. Bola som príliš...zlomená na to, aby som sa zaoberala nejakou pažravou príšerou, ktorá sa ma chystala zožrať.

„Hlúpe malé dievčatko. Keď na oblohe vládne mesiac, nemáš čo robiť v lese," zavrčí na mňa, no mnou to ani nepohne. „Zožer si ma, ak ti ide len o to," odseknem. Aspoň budem opäť s rodičmi. „Aké potešenie budem mať, keď zjem niekoho, komu to absolútne neprekáža?" Nereagujem. Nezaujíma ma jeho potešenie. Chcem mamu a otca. „Si hlúpa. Ale odvážna. Som ochotný dohodnúť sa s tebou. DAj mi iné meno. Meno hocijakého človeka, nezáleží mi na tom, kto to bude a ja ho zožeriem namiesto teba." Táto ponuka ma už zaujme. Vymeniť niekoho život za ten môj. Život koho len chcem. „Ayda Kane." Ani som nezaváhala. „Prečo?" „Nadáva mi. Hovorí, že som príšera. A bije ma," vyhlásim a vzápätí si priložím obe dlane na ústa. Asi to vyznelo dosť zle. „Ja...nemyslela som to tak..." No jemu z hrdla vyšlo niečo, čo asi mal byť smiech. „Nie je to vtipné? Ľudia s nadávajú do príšer. A príšery? Tie si nadávajú do ľudí."

Ayda Kane bolo dievčatko, o pár rokov staršie odo mňa. Mala anjelskú tváričku s očami modrými ako obloha a plavé kučery, ktoré jej siahali do polovice chrbta.

Ja som svojimi večne strapatými havraními vlasmi som očividne nespĺňala jej ideály krásy. Aj so svojimi kamarátmi sa mi za to večne posmievala. Dokonca to niekedy zašlo až k niekoľkým úderom a fackám.

Mame ani otcovi som o tom nikdy nepovedala. Ani keď sa ma pýtali, prečo mám červené líca. Proste som sa vyhovorila na studený vietor, alebo na to, že som veľa utekala. Neviem, či mi verili, ale už na tom nezáleží.

Sú mŕtvi a Ayda tiež.

Odvtedy sa stretávam s Korgulgom počas každého splnu. Prehodíme pár slov a poviem mu meno nejakého človeka z nášho mesta.

Viem, že to znie, ako keby som sa hrala na kata, ale keď už potrebuje zabíjať, nech aspoň zabije niekoho, kto si to zaslúži.

Keď som odsúdila Aydu na smrť, vôbec ma to netrápilo. No keď som sa na druhý deň vrátila do dediny a všade sa hovorilo o tele dievčaťa, ktoré našli úplne roztrhané, chytili ma výčitky.

Tak to bolo ešte niekoľko splnov, no potom som si na pocit viny zvykla. Alebo ma to jednoducho prestalo trápiť.

Možno som bezcitná mrcha, ale čo iné by som už len mohla byť? Spomienka na to, aké je to cítiť sa milovaná je každým dňom hmlistejšia. Teraz si na to už sotva pamätám. Nebudem sa tváriť, že mi to chýba. Proste som si od toho odvykla.

Odrazu ma z premýšľania vyruš strašný výkrik. Neváham a rozbehnem sa za jeho zdrojom. Naskytne sa mi pohľad na Korgulga, ktorý labami pritláča svoju korisť k zemi. Prisahala by som, že cítim pach krvi.

Podídem o niečo bližšie a zaostrím zrak na obeť. Keby tu bolo trochu viac svetla, rozoznala by som farbu jeho jasnozelených očí. Mám strašnú chuť roztrhať ho namiesto svojho desivého priateľa.

„Asi bude najlepšie zabiť ho. Pre tvoje bezpečie," povie mi Korgulg, no ja pokrútim hlavou.

„Choď sa najesť. O neho by som sa rada postarala ja."

Niečo zavrčí - ak to malo byť slovo, tak netuším aké - a rozbehne sa smerom k mestu.

„Čo to bolo?" zachrčí chalan.

Možno by som ho naozaj mala zabiť. Vyhnem sa tak všetkým problémom, ktoré môže v opačnom prípade nastať.

„Nemáš absolútne žiadne právo na otázky. Sledoval si ma, ty idiotský chuj?"

Zasmeje sa a ja potlačím chuť jednu mu vraziť, a aj to len preto, že chcem počuť odpoveď.

„Zaujímalo ma, čo chce taká malá zlodejka ako ty robiť v lese."

On ma vážne sledoval. A ani sa to nepokúša poprieť. Musím uznať, že ten idiot má gule.

„Vieš o tom, že je to celkom vážny zásah do súkromia, však?"

„Vieš, že stretávanie sa z krvilačnými príšerami je dosť vážna úchylka, však?"

Nič sa nedá robiť, príšery sú lepší spoločníci než ľudia.

„Urobíme to takto. Nezabijem ťa len preto, že si ma nejakým zázrakom dokázal sledovať bez toho, aby som si ťa všimla. Mimochodom, s takýmto talentom by si mohol pouvažovať nad kariérou zlodeja aj ty. Predpokladám, že nemusím zdôrazňovať, že o...svojom hlúpom výletíku do lesa nikomu ani len necekneš. A že ak ma budeš ešte niekedy sledovať, oľutuješ to. Toto nebola jediná krvilačná beštia z ktorou sa priatelím. Teraz choď domov."

„Ani mi neošetríš rany?"

Prevrátim očami najviac ako dokážem. Mal by byť vďačný za to, že som mu rany nechalav takom počte, ako mu ich urobil Korgulg.

„Vyzerám dnáď ako liečiteľka?" odpoviem na otázku otázkou.

„Vyzeráš ako niekto, kto má dobré srdce, aj keď sa to štedrou dávkou arogancie snaží skryť."

Zasmejem sa. Zvuk, ktorý mi výjde z hrdla je mrazivejší ako noc. Dobré srdce? Veď práve videl, ako som niekoho odsúdila na smrť. Alebo nepochopil o čo tu ide?

„Som ten posledný človek, o ktorom môžeš tvrdiť, že má dobré srdce. Dúfam, že toto stretnutie bolo naše posledné," odseknem a zvrtnem sa na päte.

Neumiera. Teda, umrel by, ak by tu ostal ležať, ale on nezostane. Prežije to bez ujmy a ja nemám dôvod ďalej sa o neho zaujímať.

„Volám sa Akasu," zakričí za mnou.