Prekliata nenávisťou

16. Kapitola

V strachu často
nájdeme aj to,
čo by sme inak
nenašli.
-Busch

Opäť sa mi pod nohy pripletie kvôli tme neviditeľná prekážka, opäť skončím na kolenách, opäť vstávam a idem ďalej. Necítim bolesť, keď padnem, necítim zem pod sebou ani mrazivý vietor, ktorý mi bičuje tvár.

Moja myseľ nie je schopná zamerať sa na nejakú myšlienku, nie je schopná trápiť sa pre nejaké desivé zistenie, alebo zúfať nad tým, že nemám poňatia, kam idem.

Čas však plynie bez ohľadu na to, či to vnímam a za mojím chrbtom začne vychádzať Slnko.

Pokúsim sa zamerať na to. Východ slnka mám za sebou, teda mierim na západ. Čo by bola neuveriteľne podstatná informácia, keby som vedela, čo tam je. Aj tak odmietam ľutovať, že som si kedysi miesto počúvania ockovej prednášky o polohe významných miest vymýšľala scenáre pre situácie, ktoré nikdy nenastanú.

A keďže k tejto téme nemám čo viac povedať, v hlave mám opäť prázdno.

Keď spadnem znova, nevládzem vstať a tak sa len schúlim do klbka a zatvorím oči.

Na tvári ma šteklia lúče teplého letného slnka. Som na lúke a utekám. Utekám pred niekým. Zozadu ma objíme silné ruky a nadvihnú ma do vzduchu. Zvýsknem.

„A mám ťa," zasmeje sa ocko. Z hrdla sa mi derie smiech, no prinútim sa potlačiť úsmev a zvraštiť čelo.

„To nie je fér. Určite si podvádzal," poviem a snažím sa znieť nahnevane. Nuž, tak celkom mi to nevyjde.

„Hráme sa na naháňačku, maličká. Myslíš, že som si pričaroval koňa, aby som bol rýchlejší?" opýta sa ma a tiež nasadí vážny výraz.

„Alebo si poprosil čarodejnicu, aby ti pričarovala obrovskú rýchlosť. No rozhodne si podvádzal," vyhlásim a ocko sa zasmeje na mojej neoblomnosti.

„Dáme odvetu?" Oči sa mu lesknú. Utápam sa v tej nebeskej modrej. A myslím na to, ako mama určite napiekla koláč, ktorý teraz rozvoniava po celkom dome.

„Preteky. Posledný doma zametá," vyhŕknem a už bežím za sladkou odmenou.

Začujem za sebou vrčanie. Síce prichádza z nesmiernej diaľky, no celé telo mám v kŕči kvôli adrenalínu.

Nie, nie! Znova to nezvládnem, nemôžem to zvládnuť...

Otvorím oči, okolo mňa je tma, no mesiac osvetľuje mohutný obrys. A tie červené oči by som spoznala kdekoľvek.

„Korgulg?" Otázka je výkrikom zúfalej nádeje. Samozrejme, že to nie je Korgulg.

Zavrčanie, čo sa z neho vyderie, mnou otrasie, no necítim strach. Nevládzem sa báť o svoj život.

„Zdravím, stvorenie temnoty," zamrmlem. „Si zvyknutý vidieť zdesenie v očiach svojich obetí, však?"

Monštrum znova zavrčí a ja sa pousmejem.

„Myslela som si. Ale sklamem ťa. Takých ako ty som už pár stretla. A asi si vieš domyslieť, že som prežila," poviem hlasom, chladnejším ako noc, ktorá nás obklopuje. Vrhne sa na mňa a ja zatvorím oči. Ponor sa hlboko do seba, nájdi zdroj svojej mágie, precíť moc, ktorá ti koluje v žilách... somariny. Odmietam sa riadiť radami nejakého idiotského kráľa. Len nechcem byť bezmocná. Nebudem sa cítiť bezmocná.

Monštrum takmer zabodlo tesáky do môjho krku, ale v poslednom momente akoby sa medzi nami zjavila neviditeľná stena. Odrazí sa od nej, preletí pár metrov a so zavytím dopadne na zem.