Arabská zajatkyňa

5.časť

Abdul šiel za nimi. No po krátkom čase vošiel zas do sály a pozrel sa priamo na mňa.
Prehltla som na sucho. Zvedavo naťahovala uši. Odložila strapec hrozna, z ktorého som ujedala a postavila sa.
Všetky ženy sa dívali uprene na Abdula.
Abdul podišiel ku mne a zašepkal mi, že s ním mám ísť.
Srdce sa mi zastavilo, pomyslela som na to, že ma chce potichu odstrániť.

Keď som už bola na chodbe, kráľovná tam na mňa čakala.
,,Počula som o tom, čo si si dovolila k princovi, dnes ešte predtým, než sa začala slávnosť. Princ ju po tvojom tanci ukončil predčasne. Teším sa na na to, koľko rán bičom dostaneš!"

Sklonila som hlavu a z oči mi samé vytiekli slzy.

,,Za ten čas, ktorý si tu bola prevýchovávaná si sa nenaučila jednému. Tomu, ako by si sa mala správať! Berte ju spred mojich oči!" rozkázala.
Mlčala som. Čo som jej mala povedať? Bola to kráľovná.

Abdul a jej jedna slúžka ma potom viedli chodbami, ktoré som nepoznala.
Ani jeden z nich mi nič nepovedal a ja som sa ich neodvážila opýtať na to, kam ma vedú.
V jednej chvíli sa pred nami objavil vojak, ktorý bol celý čas s princom. Tentoraz som sa neodvážila zdvihnúť hlavu nahor. Stále som sa pozerala do zeme.

,,Môžte ísť!" kázal tvrdým hlasom Abdulovi a slúžke.

Oni odišli a ja som pred ním stála, ako prikovaná o zem.
V tom bielo-zlatom tenkom odeve. Na koži som už mala zimomriavky.
Čakala som na to, čo mi povie.
Vyslovil len obyčajné, poď!
Tak som za ním šla.
Hore schodmi. Na najvyššie poschodie.
,,Zhodí ma azda z nejakej veže? Alebo?" mrmlala som si pre seba.

Zastali sme pred obrovskými dvermi, ktoré boli krásne zdobené zlatými lemami.
Otvoril ich sluha, ktorý strážil tú komnatu.

,,Vojdi!" prikázal mi ten vojak, ktorého meno som nepoznala, a potom sa postavil k sluhovi.

Zhlboka som sa nadýchla a vošla do tej miestnosti. Dvere sa za mnou hneď aj zatvorili.
Stála som bojazlivo, tlkot môjho srdca bol počuť asi všade navôkol, čakala som na to, koho v tej komnate nájdem.
,,Podíď ku mne bližšie," zaznelo z mierneho zamatového mužského hlasu.

Nadvihla som trocha zrak a porozhliadla sa po komnate.
Bola obrovská, majestátne zdobená, všade naokolo zlaté ozdoby, v každom kúte, na každej stene. Nádherný červený koberec v strede komnaty a taktiež taký istý pri posteli. Ručná práca určite.
Posteľ veľká biela, so zlatými rámami a množstvom malých vankúšikov. Nad ňou sa týčil svetlý baldachýn.
Svetlo v komnate dopadalo len zo zapálených sviečok, ktoré boli položené všade, kde som sa len pozrela.

,,Otoč sa," zvýšil hlas, aby som sa pozrela do strany. Hľadala som očami a narazila na princa, teda na jeho postavu. Postával pri stole, pri ktorom mal na zemi veľké vankúše.
Pozeral sa na do svojej čaše, v ktorej mal asi víno, alebo nejaký iný arabský nápoj.

Sklonila som hlavu a postavila sa pred neho.
,,Pane, tu som, volali ste ma?" otvorila som ústa.

Podišiel ku mne bližšie, tak že som sa mohla pozerať na jeho arabskú obuv.

Čakala som na to, čo mi povie.
,,Pozri sa mi do očí," vyzval ma. No ja som hlavou nedokázala pohnúť.
,,Zvláštne, keď ťa vyzvem, aby si sa mi pozerala do očí, neurobíš to, ale bez dovolenia rozprávaš."
,,Pane, odpustite mi prosím, nie som zvyknutá na vaše zvyčaje. Som zo Španielska. Viem, že ženy z vašej krajiny nesmú rozprávať pokiaľ im to nedovolíte. Stále sa učím. Ak si prajete, aby som vám slúžila radšej v kuchyni alebo v práčovni tak..."
Nedokončila som, lebo sa princ začal hlasno smiať.
,,Takže ty by si chcela radšej pracovať v kuchyni, ako byť mojou konkubínou?"
Neodpovedala som mu na jeho otázku, aj keď som sa chcela vyhovoriť.
,,Ja, pane... V našej krajine to býva tak, že žena ma patriť jednému mužovi, nemá sa o neho deliť s nikým. Musia sa zosobášiť, aby spolu mohli byť. Bola som vychovaná svojimi rodičmi,  aby som bola manželkou muža a nie jedna z jeho mileniek."
,,Odvaha ti nechýba!"
,,Nechýba, lebo si myslím, že ani vy by ste nechceli ženu s iným vierovyznaním a z inej kultúry." Vtedy som dvihla zrak a pozrela sa na princa.
Nemal už na hlave tú pokrývku, ktorú nosili všetci chlapi. Mal husté tmavé vlasy.
Zazrela som na neho uprene. A on urobil to isté. Taktiež sa na mňa zapozeral.
,,Ale teraz žiješ v mojej krajine a v mojom paláci! Máš arabské meno! Však?!"
,,Áno, je to tak, volajú ma Nazirah, žijem vo vašej krajine, ale do vašej krajiny som sa dostala nedobrovoľne, uniesli ma z môjho rodného domova, spolu s mojimi sestrami. Predali ma vašemu eunuchovi za šesťdesiat kúskov zlata!"
,,Sama hovoríš. Si môj majetok!"
,,Možno z vašeho pohľadu, ale z môjho som predovšetkým človek. Žiadna vec, či tovar. Ja vám tých šesťdesiat kúskov zlata vrátim!"
Pozrela som sa do zeme.

Princ sa prešiel po komnate a podišiel k oknu.
,,Si otrokyňa, odkiaľ vezmeš toľko zlata, aby si vykúpila svoju dušu?"
,,Pane, budem vám slúžiť!"
,,Ak by si slúžila v kuchyni aj celý život, nesplatila by si svoj dlh."

Pozrel sa cez okno. Vzal odrobinku z chleba a hodil ju vtákom.

,,Pane, povedzte mi čo ma robiť a ja to urobím, len mi neberte to, čo ma naučili moji rodičia. Neberte mi to, v čo verím."
,,V čo veríš?!" opýtal sa ma a pozeral na mňa skúmavo.
,,V môjho Boha! V manželstvo. A verím taktiež v lásku!"
Podišiel ku mne bližšie. Vyzval ma, aby som sa na neho pozrela. Urobila som to.
,,Láska?" zasmial sa.
,,Áno, láska. Vždy som verila v tento cit. Či vy nie?" opýtala som sa ho a potom sklonila hlavu.

Neodpovedal mi.

,,Chceš byť radšej mojou slúžkou, ako konkubínou?"
,,Ak by bol princ ku mne taký milostivý a milosrdný, tak radšej by som bola slúžkou, ako len ženou na jednu noc."
,,Ženou na jednu noc?"
,,Vaša matka vám vybrala desať konkubín, povráva sa v celom paláci, že už pre vás má favoritku, ktorá bude hlavná a tá sa..."
,,Nestačím sa diviť obratnosti tvojho jazyka."
,,Je to azda niečo zlé, že sa žena vo vašej prítomnosti vie vyjadrovať."

,,Španielka, ktorá hovorí po arabsky? Vo vašej krajine si sa naučila môj jazyk?"
,,Nie, naučila som sa ju za ten čas, odkedy som sem prišla. Chodila som do knihovne. Čítala vaše arabské knihy."
,,Ty vieš čítať?"
,,Viem, je to ďalšia vec, ktorá sa nemôže vo vašej krajine."

Prezeral si ma dosť dlho na to, aby som znervóznela ešte viac, a potom sa mi dotkol mojich vlasov. Svojimi očami ich preskúmal, ako niečo cenné a drahé.
Nadvihol mi bradu.
Letmým pohľadom som sa mu pozrela do jeho tmavých oči, a potom som sa celá rozochvela.
Celým mojim telom prešla horúčava.
Pozrela som opäť nadol.
Princ sa natiahol a pobozkal ma jemne na pery. Srdce sa mi rozbúchalo, myslela som si, že moje slová pre neho neboli vôbec platné. No on tým jemným a letmým bozkom prestal. Nepokračoval ďalej.

,,Ako si praješ Nazirah.
Budeš pre mňa pripravovať jedlo, budeš mi ho nosiť sem. Každý deň. Budeš od zajtra pracovať v kuchyni!"
Vydýchla som si.
No z komnaty ma nevypustil až ráno.
Spala som na jeho posteli. Bola mäkká a voňala presne tak, ako jeho pery.
***

Hlasujte. Komentujte. ❤️