1.časť.

2.9K 95 6
                                    

                                    ***

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

***

Vyrastala som medzi obyčajnými a chudobnými ľuďmi v Madride. V malom drevenom domčeku na okraji mesta, aj keď sme na tom neboli tak, ako vysokopostavení páni, nechýbalo nám v podstate nič.
Rodičia mi vštepovali neustále vysoké morálne hodnoty. Mala som sa podľa nich líšiť od ostatných dievčat.
Nemala som im to za zle. To isté naučili aj moje dve staršie sestry. Otec ale veľmi túžil po synovi. Všetci sme si mysleli, že pri tomto pôrode, príde do rodiny dlho očakávaný syn.
Nestalo sa tak, aj keď to bol chlapec, narodil sa mŕtvy a matka pri pôrode zomrela.
Otec bol z toho mimoriadne zronený a zničený, preto sa veľmi opustil, prestal pracovať a starať sa o nás.
Najstaršia sestra mala osemnásť rokov a ja len šestnásť.
Museli sme sa samozrejme nejak uživiť.
Začali sme pracovať na ulici. Predávali sme maľované obrázky a bižutériu.
Samé sme ich zhotovili a potom za ne dostavali pár mincí.
Za tých pár drobných sme nakúpili múku,
aby sme mali niečo do úst. Vlastnili sme iba maličké pole, na ktorom sme pestovali zeleninu. Okolo domčeka pár sliepok a jednu kozičku. Starali sme sa so sestrami, ako len vedeli.

Po čase otec ochorel a zomrel aj on, lebo sme nemali peniaze na doktorov. Lieky boli drahé. Pamätám sa na to, ako nám naši susedia pomáhali a ako nás nazvali sirotami.
Áno, siroty, bez matky a otca...

Po troch rokoch v Španielku vypukla vojna. Ľudia boli zabíjaní, tí ktorí prežili, poutekali do iných miest.
V krajine sa rozšíril zločin a násilie. Ľudia robili aj nemožné, aby prežili.
Častokrát som si vypočula rôzne historky na tému, že sa kradnú mladé dievčatá a predávajú ich do otroctva.

Moja staršia sestra Ana Marie sa o nás starala, ako len vedela.
Stretávala sa s vojakom, ktorý si ju mal vziať za ženu. Ďalšia sestra si našla mlynára. Ja som však ešte nikdy nemala nápadníka. Rada som namiesto rozmýšľania o láske a ženíchovi čítala knihy a učila sa.

V jeden dáždivý večer sa do nášho dreveného domčeka dostali traja banditi. Vyzerali strašne, presne tak, ako v mojich nočných morách. Jeden z nich bol vysoký, plavovlasý, s veľkou jazvou na tvári. Druhý nižší, s plešinkou a dosť pribratý. Tretí bol z nich najstrašnejší. Mal v ústach len pár zubov. Na jedno oko škúlil. Bol zavalitej postavy a veľmi smrdel.

Mysleli sme si, že chcú peniaze, alebo nejaké cennosti.
Vysvetlili sme im, že nič nemáme, aj keď zistili, že hovoríme pravdu, aj tak nás odvliekli preč. Všetci traja sa začali bláznivo smiať. Spútali nám ruky a kázali nám, aby sme si nasadli do prívesu na ich voze.
Jeden druhému hovorili: ,,Našli sme poklad, za tieto krásne tváričky dostaneme plno zlata!"
So sestrami sme sa na seba pozerali udivene. Ničomu sme nechápali.

,,Kam nás to veziete?!" kričali sme všetky jednohlasne.

,,Ak budete dobré, nič sa vám nestane!" zvolal na nás ten najstrašnejší z nich.

Arabská zajatkyňa Where stories live. Discover now