Uhol pohľadu

Priechod

Neprívetivé ulice špinavého mesta naňho kričali, že nie je vítaný. Mal chuť im odpovedať, z plnej kapacity pľúc, že on tu byť nechce. Že jeho nenávisť voči nim je ešte väčšia než tá, ktorou oplývajú ony. Znechutene kráčal domov. Pomaly. Nemal v povahe sa ponáhľať. Nerozumel svetu prečo sa ponáhľal. A stále. Nikdy nespomalil. Akoby to mohlo byť na niečo dobré. Keď si uvedomil, ako sa všetci v tomto mýlia, pokrútil hlavou a zahol za roh. Priechod na ceste nebolo takmer vôbec vidno a značka, ktorá ho mala ohlásiť vodičom, ležala prevrátená v zanesenom odvodňovacom kanáli, ktorý, vzhľadom na svoj stav, v prípade dažďa narobil viac škody ako úžitku. Stál tam hodnú chvíľu a pomaly nadobúdal dojem, že sa na druhú stranu nikdy nedostane. Nakoniec však malé autíčko, ktoré určite pamätalo i minulé storočie, hoci za volantom sedel mladý muž okolo dvadsiatky, zastavilo pred prechodom a on mohol konečne prejsť. Na znak vďaky vodičovi kývol rukou a poponáhľal sa cez cestu keď videl, že auto v druhom jazdnom pruhu zjavne nemá v pláne ani len spomaliť kvôli chodcovi na prechode. Zvyšok cesty mu ubehol tak rýchlo, že si ani neuvedomil ako, a už odomykal kľúčom dvere od bytu, v ktorom trávil iba nutné minimum času. Spoza každej steny, ktorá susedia s iným bytom, dokonca i cez strop a podlahu sa mu neraz, nevyžiadane, dostalo poznania o životoch jeho susedov, čo bolo niečo, o čo v ani najmenšom nestál. Nevedel to zniesť. Nielenže nebol na to zvedavý, tieto zvuky ho vyvádzali z miery tak veľmi, že i jeho inak stála osobnosť neraz zakolísala a on radšej z bytu odišiel, aby nevyviedol dačo neprístojné. Slúchadlá do uší totiž nie vždy vnímal ako to pravé riešenie.Celý byt bol vyvedený v kombinácii sivej a čiernej farby, so sýto zelenými doplnkami typu vankúše na gauči, či krásne sýte záclony. Okrem toho miloval starú módu v podobe tepaného skla. Takéto vázy, misy a misky, či poháre, tu mali pre seba veľmi veľa priestoru. Topánky znechutene odkopol do rohu, kľúče položil na komodu a odobral sa do kúpeľne. Ľadovou vodou si umyl ruky a tvár, prešiel do spálne, kde si sadol na posteľ a myšlienky mu zablúdili späť do mesta. Spomenul si na ženu, ktorá v šialene červených šatách a rovnako šialene vysokých opätkoch jedla na terase jednej z reštaurácií, okolo ktorých po ceste šiel. Mala pri sebe kočík, v ktorom o dušu plakalo dieťa. Ona si prezerala jedálny lístok, popri tom s kýmsi náruživo hovorila po telefóne a dieťa úplne ignorovala.Keby neprišiel čašník s tým, že by sa mala bábätku venovať, pretože jeho neustály nárek ruší ostatných hostí a ľudia kráčajúci okolo smerom na terasu nevraživo zazerajú, dieťa by plakalo snáď doteraz. Zapísal si to na pomyselný zoznam, keby raz chcel niekto vedieť, prečo opovrhuje dnešným svetom a ľuďmi ako takými. Uznával, že všetkých treba brať individuálne, no celkovo ľudstvo, to vnímal veľmi negatívne. Kupodivu, jeho vlastný osud a minulosť na tomto zozname neboli. Sám nevedel prečo, no tak akosi, istým, zrejme nie práve zdravým spôsobom, bol rád, že si prešiel práve tým, čím si prešiel.