𝐃𝐨𝐧'𝐭 𝐩𝐥𝐚𝐲 𝐰𝐢𝐭𝐡 𝐦𝐞

𝟐𝟕.

Chlapec vykúkol z balkóna a prehltol.
V duchu sa rozlúčil zo svetom a napokon skočil. A jeho slová sa splnili, pretože obaja skončili na zemi. Nie, preto, že ich Jungkook neudržal, ale Tae sa nesprávne hodil. Preto skončil na čiernovláskovi, prilepený znova na jeho hrudi. Jungkook ležal n chrbte a v tvári mal vpísanú bolesť, zatiaľ čo Taehyung mal v očiach strach.

„Au,“ fňukol mladší a opatrne sa zdvihol hrude jeho záchrancu, „Kookie, musíme ísť. Rýchlo!“

„Že au? Vážne? Ja som skončil horšie ako ty!“ Jungkook zavrčal, posadil sa a rukou si prešiel po boľavom mieste na hlave. „Preboha teba nikto neučil ako sa správe skáče?“ Masíroval si ďalej poranené miesto a nenávistne pozeral po mladšom.

„Prepáč Kookie, doma ti to vynahradím, len teraz, veľmi ťa prosím, poďme,“ Taehyung panikáril, neuvedomoval si hnev, ktorý šľahal s očí Jungkooka. Jediné o čo mu išlo – aby sa odtiaľ rýchlo dostali.

Jungkook sa ale zasekol. „Doma?“ Dvihol obočie a sledoval chlapca s vypúlenými očami. Vážne povedal, že jeho byt je domov - jeho domov? Ak to správne pochopil. Zložil si ruku z hlavy a vyzliekol si bundu, ktorú prevliekol cez Taeho.
Dal mu do oči kapucňu. Sám si nechal len rúško. Potom ho vzal za ruku a ťahal k autu, dúfal, že ich nikto nevidel.
Taehyung pod vplyvom stresu si ani neuvedomil, čo mu vykĺzlo z pier.
Ale aj tak mu to bolo absolútne jedno – predsa len byt Jungkooka bolo jediné miesto, kde sa cítil v bezpečí a presne tak by mal domov vyzerať, alebo nie...?

Taehyung si spokojne oddýchol, keď sa dostali do bezpečia auta. „Ďakujem, daddy.“ vydýchol, nechal hlavu padnúť na okno a zavrel oči.
Jungkooka mladík dostal už druhýkrát. Mozog mu na niekoľko sekúnd prestal fungovať a srdce sa zastavilo.
Preboha ten chlapec mal na neho zlý vplyv!
A on si to len teraz uvedomoval.
„Nevolaj ma tak,” musel ho upozorniť,
„už viac sa to nezopakuje, takže nedráždi, ani ja nebudem.” Stal si za tým, musel – nemal inú možnosť.

Počul to a slová staršieho ho zaboleli, i keď mal pravdu. Sám nemohol dovoliť, aby sa to opakovalo. Ale aj cez to, prečo po tom tak veľmi túžil?
Aj keď mal veľa myšlienok, tak pri nich zaspal – no ľutoval to. Jeho vlhký sen, ktorý sa mu premietal cez zatvorené oči bolo až príliš. Bol o ňom a Jungkookovi, ktorý ho šukal proti stene s putami a bolo to tak dokonalé.
No bol to len sen, bohužiaľ.
Bola to len predstava, bohužiaľ.

Jungkook keď zaparkoval auto, všímajúc si, že mladík spi, neváhal a vzal ho do náruče nesúc ho do bytu, do jeho izby. Nechcel ho budiť, bol sladký a nevinný a Jungkooka to dostávalo mimo bezpečných hraníc ovládania sa.
Keď ho uložil a prikryl, venoval mu bozk na čelo a odišiel, pretože ak by ostal o sekundu dlhšie neskončilo by to dobre.

„Kookie, kde si bol?” Opýtala sa rozospane Layla, ktorá sa zajavila v dverách ich spoločnej izby.
„Nikde.” pokrútil hlavou a vydal sa do izby za ňou, keď sa dvere za ním zabuchli zamkol ich a ju na nich natlačil.
Musel ho dostať z hlavy a ona musela pomôcť. Musela.

—☆—

Zdravíme vás naše hvězdy, opět u dalšího dílu, omlouváme se, že to tak trvalo, ale bohužel to nešlo jinak ☹❤

A také chceme oznámit, že jsme se rozhodli text vydávat vždy obden, jelikož jeho překlad je pro Marry_Stars velmi náročný.
Tak snad vám to nebude vadit.

K dnešní části otázky nemáme, jen doufáme, že se líbila a uvidíme se u další.
Mějte se krásně a papa❤