Obličky a vajíčka (POZASTAVENÉ)

Štrnásta kapitola

Naskytla sa mi desivá scéna. Muž  ležal na Marcelovi. Zvieral ho stehnami a znemožňoval mu akýkoľvek pohyb. Skláňal sa nad ním a niečo mu hovoril. Opatrne som k nim pristúpila. Sekundu pred tým som zaváhala.

Marcel vykríkol.

Strhla som sa a vrazila nožnice do jeho chrbta.

Teraz vykríkol on. Jeho krik trhal uši. Tuhla z neho krv v žilách.

Zovrel si chrbát a nahmatal nožnice, trčiace z jeho chrbta.

Odskočila som, keď ho Marcel skopol nabok. S vytreštenými očami som sledovala, ako si vyberá nožnice. Ako z nich kvapká krv. 

Jeho krik sa rozliehal nocou.

Zrak sa mi zahmlil.

Zaútočila som na človeka. Mohla som ho zabiť. Bodla som ho nožnicami.

Zdvihol sa mi žalúdok.

Zakrútila sa mi hlava.

Marcel ku mne rýchlo priskočil a podoprel ma. Zovrel mi rameno. Ťahal ma von z lesa. 

Potácavo som ho nasledovala. Potkla som sa, keď sme prešli na cestu. Marcel ma schytil za ruku a rozbehol sa. Zo všetkých síl som sa s ním snažila udržať tempo, nedbajúc na zranenú nohu. Vrhla som rýchly pohľad cez rameno. Cesta bola prázdna. Zdalo sa, že sme samy.

Naše kroky zneli v tom tichu ako dupot slonov. Dych sa nám skracoval.

Zrak sa mi zahmlil. Za každým tieňom som ich videla. Počula som ich v každom šuchote. Pri každom prenesení váhy na ľavú nohu sa mi chrbticu zalievala ostrá bolesť. Tma sa za mnou načahovala a dusila ma. A bolo mi zle. Z krvi na mojich rukách. Z toho zla, ktoré tu bolo, z toho, čo som spravila.

Ako som mohla?

Nohy sa mi triasli.

Nevládala som. 

Nevládzem. Nevládzem. 

Jediné, na čo som mohla myslieť bolo to, ako veľmi nevládzem.

Nevšimla som si puklinu na ceste a potkla sa. Vyšmykla som sa Marcelovi a padla na zem. 

Bolesť sa mi zarezala do rúk. Ale bola nič v porovnaní s bolesťou, ktorá mi pulzovala nohou. Matne som cítila lepkavú krv stekajúcu po rukách. Marcelove slová ku mne doliehali z obrovskej diaľky. 

Chcela som mu povedať, že by nemal rozprávať. Mal predsa rozrezané ústa. Muselo ho to veľmi bolieť. Viac ako mňa. 

„Alica, si v poriadku?" prenikli ku mne jeho slová. 

Zmätene som k nemu zdvihla zrak. Kľačal oproti mne a zvieral mi ramená. 

„Je mi zle," šepla som tesne pred tým, ako som sa mu vytrhla a povracala sa. 

Zvuky dávenia sa rozliehali nocou. Triasla som sa tak veľmi, až som myslela, že sa mi dolámu všetky kosti. Kým som nepadla na zem, ani som si neuvedomila, ako veľmi som unavená, ako veľmi mi je zle. Po tvári mi stekali slzy. 

Uvedomila som si, že mi Marcel pridržiava vlasy a čosi hovorí. 

„Prepáč," zamumlala som, keď sa mi žalúdok na chvíľku upokojil. Jazyk sa mi nalepil na podnebie. Hrdlo som mala úplne vyprahnuté. Bola som smädná. 

„Vezmem ti batoh, dobre?" povedal potichu a zložil mi ho z chrbta. Položil ho na zem a zúrivo sa v ňom začal prehrabávať. 

Oprela som sa roztrasenými rukami o chodník. Do rán sa mi zarezali kamienky. Rozhliadla som sa okolo. Zrak som mala rozmazaný. Veľa som toho nevidela. Len tmu. Oči sa mi naplnili slzami. Jazykom som prešla po zuboch, v snahe dostať pachuť žlče preč. 

„Tu," šepol Marcel a strčil mi pod nos fľašku. 

Nikdy som nebola tak rada za to, že som ju zabudla vypláchnuť. 

„Pomaly," varoval ma, skôr, než mi ju podal. 

Opatrne som ju zovrela rukami a nabrala si z nej trochu do úst. Ako najlepšie som vedela, vypláchla som ňou pachuť žlče preč. 

„Skús to zjesť. Aspoň trochu," zamumlal a vtisol mi do rúk rozbalenú müsli tyčinku. 

Odhryzla som malý kúsok a opatrne ho prežúvala. 

Marcel si priložil fľašku k perám. Zaklonil hlavu a napil sa. Z prerezaných líc mu stieklo niekoľko pramienkov vody. Stuhol a rýchlo fľašu zavrel. Roztrasenými prstami prešiel po svojich lícach. „Musíme ísť ďalej," prerušil ticho po chvíli. Dal si batoh na chrbát a vstal. Podal mi ruku. Keď ma vytiahol na nohy, zapotácala som sa. Pohotovo ma zachytil. 

Vykročili sme, podopierajúc jeden druhého. 

Myslela som, že mám halucinácie, keď sa stromy rozostúpili. Bolo to skutočné. Les sme čoskoro nechali za našimi chrbtami a ocitli sa uprostred planiny. 

Vliekli sme sa ďalej po ceste. Vytreštenými očami sem behali po okolitej krajine. Obloha bola zatiahnutá ťažkými mrakmi. Ani hviezdy neosvetľovali cestu. Pod nohami nám vržďali kamienky. Tráva lemujúca cestu šuchotala zakaždým, keď zafúkal vietor.Alebo keď sa ňou niečo prehnalo. Niečo tak rýchle, že sme to nikdy poriadne nezahliadli. Nebolo tu nič, len rovná cesta uprostred lúky. 

Čoskoro dorazíme do dediny. Čoskoro. Čoskoro... 

Odrazu som si uvedomila, že okrem našich krokov tu je ešte niečo. 

Do uší sa mi oprel zvuk pravidelný dupot krokov. Akoby niekto bežal. 

Rýchlo som sa strhla a otočila. Zastali sme. Kútikom oka som videla, ako sa Marcel otočil. 

Spoločne sme civeli na dlhý kus cesty, deliaci nás od lesa.Týčil sa za nami ako hrozivý temný pás. 

Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som si uvedomila, že nech nás bude sledovať hocikto z okraja lesa, my na to nikdy neprídeme, pokiaľ nebude neskoro. Tiene stromov mu totiž poskytovali dokonalý úkryt pred našimi očami. 

„Zdalo sa mi, že počujem kroky," šepla som smerom k Marcelovi. Odtrhla som pohľad od lesa a otočila sa, spoly očakávajúc, že narazím do nejakej odpornej kreatúry, tak ako to zvykne byť vo väčšine hororových filmov. Do ničoho som ale nenarazila. 

Prešli sme pár krokov. Neustále som sa obzerala. 

Tráva znova zašuchotala. Strhla som sa a pozrela na kývajúce sa steblá trávy uprostred lúky na ľavej strane. 

Marcel ma potiahol za ruku. Pridali sme. 

Snažila som sa presvedčiť samú seba, že muž so zajačími ušami zostal v lese. Že obaja zostali v lese. 

Sústredila som sa na každý nádych a výdych, na každé zafúkanie vetra nasledované šuchotom trávy. Sústredila som na naše kroky, na bolesť, ktorá mi zovrela nohu zakaždým, keď som na ňu preniesla váhu. 

Akonáhle sa mi hlavou mihla jedna scéna z hororového filmu, okamžite ju nahrádzala ďalšia, a ďalšia. Moja predstavivosť vytvárala z každého druhého kamienka na ceste veľkonočné vajíčko pomaľované krvou. Každý jeden šuchot trávy bol v tom okamihu znakom desivého monštra, čakajúceho, kým zaútočí. 

Myšlienky znova prerušil hlasnejší šuchot. 

Strhla som sa. 

Tentoraz na pravej strane. 

Boli dvaja? 

Tráva sa strácala v tme. Nevidela som ju dobre. 

Znova sa ozval šuchot. Zahliadla som kývajúce sa steblá trávy, stále na pravej strane. 

Alebo bol len jeden a prebehol za našimi chrbtami?