Obličky a vajíčka (POZASTAVENÉ)

Šiesta kapitola

Okno bolo otvorené dokorán. Podvedome som začala ustupovať, pričom som neustále sledovala to okno. Bola som istá, že som ho nenechávala otvorené. 

Ako sa moje oči vpíjali do výjavu predo mnou, všimla som si ešte niekoľko desivých podrobností. 

Na parapete bolo niečo vyliate. Červená tekutina sa leskla na svetle a lákala ma, aby som kričala. 

Tma v okne sa pohla a ja som odrazu videla siluetu s dlhými, zajačími ušami. 

Nohy sa mi začali triasť. Zdalo sa mi, že som prišla o všetku silu. Myšlienky som mala v hlave posplietané a nevedela som rozlíšiť jednu od druhej. Dych mi uviazol v hrdle. Neschopná pohybu som stála a sledovala, ako vstupuje dnu. 

 Najprv som uvidela bledé a dlhé prsty. Potom ruky a ramená pokryté zašpinenou, čiernou krátkou srsťou. A po nich som uvidela hlavu. Tvár bola bledá a mala ostro rezané črty. Dominovali mu na nej veľké, čierne oči. Zdali sa dlhé a tmavé, bez citov a emócií. Ako tunely. Pery mal skrivené v tak širokom úsmeve, až to bolo nemožné. Ústa mal rozrezané od ich kútikov takmer až k ušiam. Na lícach mal tiež niekoľko hlbokých zárezov, pripomínajúcich fúzy zajaca. Spod čiernej kapucne so zajačími ušami mu trčali blonďavé, takmer biele vlasy. Vyzeral tak bizarne, tak strašidelne... 

Bež!  Prekričala jedna myšlienka všetky ostatné. 

Do svalov sa mi vrátila sila a do hrdla hlas. Spomedzi pier mi vyletel výkrik, ktorým som sa takmer sama ohlušila. Bez rozmýšľania som sa otočila a rozrazila dvere. Vyletela som na chodbu. Zdalo sa mi, že som nikdy nebola rýchlejšia. Akoby som sa ani nedotýkala zeme. Myseľ mi znova zahalila panika. Prudko som narazila do prekážky, ktorá sa predo mnou znenazdania vyskytla. Oblapili ma silné ruky. Začala som sa metať. Kričala som. No držal ma pevne. Vtom mi pritisol rukou ústa a surovo ma pritlačil o stenu. Hlavou som do nej bolestivo narazila. Rozšírenými očami som blúdila po jeho tvári. 

„Upokoj sa. Nekrič. To som ja. Marcel. Neublížim ti," prenikol mi do splašenej mysle pokojný hlas. „Dýchaj," šepol. Pomaly som začal rozoznávať obrysy jeho tváre. Ťažko som preglgla. O chvíľu mi zložil ruku z úst. „Čo sa stalo?" spýtal sa jemne. 

„On... Bol tam... V izbe... Zajac..." zmätene som šepkala, neschopná vysloviť súvislú myšlienku. Kútikom oka som zahliadla akýsi pohyb. „Je tu!" skríkla som a odstrčila Marcela od seba. Znova som sa rozbehla. Sotva som stihla prebehnúť pár krokov a niečo ma schmatlo. 

„Nie! Dosť!" zvrieskla som, keď som narazila do steny. 

„Alica, upokoj sa! Nič tu nie je!" zvrieskol. Rukami mi zvieral ramená a prepaľoval ma pohľadom. 

„Je tu, v izbe... Najprv bol v okne... Vyliezal tak pomaly..." mrmlala som. „Hovorím pravdu," dodala som naliehavo. „Musíme ísť preč, zabije nás," povedala som potichu a chytila ho za ruku.