Obličky a vajíčka (POZASTAVENÉ)

Prvá kapitola

„Myslíš, že sú v poriadku?" vzlykol.

„Rodičia?" dodal roztrasene.

V hrdle mi narástla hrča, keď som si spomenula koľko zmeškaných hovorov som zanechala na ich telefónoch.

„Neviem," šepla som.

Do očí sa mi natisli slzy, tak som rýchlo vstala a pristúpila ku kuchynskej linke. Mechanicky som vybrala chlieb a syr. Nechcelo sa mi krájať zeleninu, tak som ju len umyla. Kým som odkrojila krajec chleba a položila naň splátok syra, po tvári sa mi roztiekli slzy. Zaplavilo ma neuveriteľné množstvo spomienok na rodičov, ako ma učili variť, či ako pripravovali raňajky. Vzlykla som a utrela si oči.

„Mám ti teda pripraviť jedlo?" spýtala som sa znova.

Ticho. Hlboké, mrazivé ticho. Také náhle, ako vtedy... Ako vtedy, v lese.

Po tele mi prebehli zimomriavky. Premkla ma nedbalá predtucha, taká hrozivá, až som ju nedokázala ani poriadne sformulovať.

Dych sa mi zadrhol v hrdle. Akoby odrazu zastal čas. Nepočula som nič, len svoj prerývaný dych. Pomaly, so srdcom až kdesi v hrdle, som sa otočila.

...

„Alica, poď už! Musíme ísť!" doniesol sa ku mne mamin hlas z predsiene. 

Rýchlo som zaklapla knihu a strčila ju do batoha. „O chvíľu som tam, len si zbalím pár vecí!" prisľúbila som jej. 

 Počula som, že niečo mrmle Samovi. Splašene som pobiehala po izbe a snažila sa na nič nezabudnúť. „Kefa na vlasy, gumičky, kniha, zošit, perá, slúchadlá, power banka, nabíjačka, mobil, pomada..." šepkala som, v snahe spomenúť si, čo som zabudla. 

 „Čo nevieš nájsť?" prerušil moje úvahy Samo. 

 Zdvihla som hlavu. 

 Krátke, svetlo hnedé, kučeravé vlasy mu neposlušne odstávali na všetky strany. Upieral na mňa svoje veľké, sivé oči. Na sebe mal čiernu športovú bundu bez kapucne. Spod nej mu vytŕčalo maskáčové tričko. Na nohách mal natiahnuté priliehavé a poriadne zošúchané rifle. Cez jedno rameno mal ledabolo prevesený batoh a pod pazuchou držal svojho plyšáka. 

 „Máš kefu?" spýtal sa. 

 „Áno," odpovedala som otrávene. Neznášala som, keď sa hral na staršieho. „A toto mi nepomôže," dodala som, keď ešte stále stál vo dverách a pozorne ma sledoval. 

 „A čo power banka? Nabíjačka? Pyžamo?" pokračoval. 

 Vzdychla som si. „Mám, mám a mám. Oblečenie je predsa v kufri." 

 „Nožnice?" 

 „Nie, na čo mi budú?" nechápavo som naňho pozrela. 

 „Nikdy nevieš, ja som si ich pre istotu zabalil. Aj baterku. Myslím, že by si mala aj ty. Čo ak starí rodičia nebudú mať elektrinu?" 

 „Prosím ťa, neblázni. Som si istá, že rodičia vraveli, že pred nedávnom im to elektrické vedenie opravovali." 

 „Stále si myslím, že by si si to mala zbaliť," pokrčil plecami a pristúpil k môjmu stolu. Chvíľu sa po ňom rozhliadal. Zrejme sa snažil zorientovať v tom mojom organizovanom chaose. 

 „Tu máš. Ver mi, môže sa ti zísť. Kým to nepoužiješ, ani nebudeš vedieť, ako dobre robíš, že si to berieš," nasadil vecný tón a skontroloval, či baterka funguje. 

 „Tá veta takmer dávala zmysel. Blahoželám," prehodila som ironicky a ďalej sa rozhliadala po izbe. 

 „Ha-ha-ha, veľmi vtipné..." 

 „Deti, rýchlo. Čakáme na vás už celú večnosť. Budeme meškať. Viete ako dlho k nim trvá cesta," prerušila nás mama z predsiene. 

 Veľmi jasne som si vedela predstaviť, ako nepokojne postáva pred dverami. Taška v jednej, a kľučka od dverí v druhej ruke. 

Samo mi rýchlo vhodil obe veci do batoha. „Máš nejaké jedlo?" 

 „Hej. Predpokladám, že aj ty," odpovedala som a poklepala prstom po kúsku trčiaceho sáčku. 

Prikývol hlavou a skúmavo prešiel pohľadom okolo. „Neberieš Torona?" kývol hlavou na moju posteľ. „Leonardovi bude bez neho smutno," dodal. 

 Zhíkla som a rýchlo priskočila k posteli. Bez rozmýšľania som plyšáka schmatla a vyplnila ním posledný zvyšok voľného miesta v batohu. 

 „Deti!" napomenula nás mama. 

 „Už idem!" skríkli sme jednohlasne. 

 Samo vybehol na chodbu. Tesne pred tým, než som zavrela dvere na našej izbe, som sa po nej naposledy rozhliadla. Snažila som sa vryť si do pamäte každý detail. 

No, tak, choď už. Nejdeš predsa nadlho. Iba na pár dní. 

 Pokúšala som sa dodať si odvahu. Nevedela som prečo, no akosi sa mi nepozdávalo, že odchádzam preč. Všetko v mojom tele na mňa kričalo, aby som sa vrátila. Pokrútila som hlavou a chystala sa zavrieť dvere, keď mi zrak padol na zmes predmetov zhromaždených na mojom stole. Rýchlo som rozrazila dvere a priskočila k stolu. Schmatla som vreckové zrkadielko a aj to vložila do batohu. Zvuk otvárania dverí ma prinútil zavrieť tie do našej izby, obuť sa a povedať ahoj bytu.