Nič lepšie už nepríde

Jeden

Nevedela, či robí správnu vec. Nebola si tým istá. Vôbec. Vedela však, že je čas na zmenu. Až priveľmi dlhú dobu bola uzavretá do seba, prežívala svoj život vo svojom vlastnom svete. Nevedela, kedy presne sa dostala tam, kde bola práve teraz. Vždy sa považovala za extroverta. Jeden okamih však toho veľa zmenil, priniesol jej nový život a s ním prišla aj nová ona. 

,,Vďaka za záujem, ozvem sa ti. Ešte totiž neviem, či naozaj hľadám spolubývajúcu." Túto vetu povedala za posledných pár dní už niekoľkokrát. Dievčatá, ktoré mali záujem obývať časť jej bytu si predávali kľučku na dverách, no Raelyn ich všetkých vyprevádzala s tými istými slovami. Žiadna z nich jej nebola dosť dobrá. Všetky boli rovnaké. Nudné, stereotypné, spoľahlivé. Chceli na ňu urobiť dobrý dojem. A ona toto nechcela. Nechcela letný dáždik. Chcela hurikán, ktorý by v nej prebudil tú dlho potláčanú búrku, ktorou bola kedysi. Chcela zmenu. A tak ako dni ubiehali, ona pomaly prestávala dúfať, že sa jej vysnívané tornádo objaví. 

Bol utorok. Neznášala ten deň. Ráno vstávala skoro a vracala sa až večer, vyčerpaná z celého dňa. Každý utorok totiž bolo na dráhe rušno kvôli lekciám, ktoré vtedy prebiehali. Aj keď ona už nejazdila, stále mala na starosti začiatočníkov a tí boli najhorší. Polovica z nich si myslela, že im patrí celý svet a ona na nich nemala nervy, niektorým by najradšej zakázala vstup do areálu. Svoju prácu milovala, aj keď to nedávala najavo. Kvôli týmto indivíduám však chcela veľakrát vziať nohy na ramená a už sa nevrátiť. 

Bolo niečo po ôsmej, keď konečne zaparkovala na miesto pred bytovkou, kde bývala. Pomaly sa dotrepala k výťahu a nechala sa vyviesť na piate poschodie. Nemala práve najlepšiu náladu. Bola unavená, hladná a navyše v poslednej dobe ju opäť začalo bolieť koleno a krívala viac, ako zvyčajne. Pomaly sa dostala k dverám svojho bytu, kde ju čakalo prekvapenie. 

,,Želáte si niečo?" opýtala sa mladej ženy, ktorá sedela pod jej dverami so slúchadlami v ušiach a zrakom ponoreným do obrazovky mobilu. Keď ju však zbadala, hneď sa postavila a slúchadlá si zložila. 

,,Zdravím. Vy ste Raelyn Davidsonová?" Raelyn len prikývla a nebola si celkom istá, čo od nej to dievča takto večer chce. Skúmavo si prehliadla jej tvár a zalovila v pamäti, či ju už niekde videla. 

,,Oh, tak to ma teší, volám sa Lydia. Lydia Stevensová a som tu preto, lebo som videla inzerát, že hľadáš spolubývajúcu. Tak som okamžite nastúpila do auta a prišla som. Práve som sa totiž vrátila z New Yorku a myslela som si, že budem musieť ísť do hotela, pretože pred tým som bývala s priateľom, s ktorým som sa však rozišla a tak sa zo mňa tak trochu stal bezdomovec," Lydia hovorila rýchlo a Raelyn sa snažila vstrebať všetko, čo jej povedala takmer na jeden nádych. Odignorovala to, že jej začala tykať len tak, úprimne, nevadilo jej to.

,,Oh," vyšlo z nej. Chvíľu si ju ešte premeriavala, zatiaľ čo Lydia sa na ňu usmievala od ucha k uchu a čakala, kým ju zjavne pustí dnu a poukazuje jej byt. Kohokoľvek iného by surovo vyhodila so slovami, že sa mali najskôr ohlásiť a dohodnúť sa na termíne. No pri Lydii to urobiť nemohla. Niečo jej vravelo, že ak by tak urobila, vyčítala by si to. Páčila sa jej. Bola ukecaná a plná energie. Jej pravý opak. Presne to, čo hľadala. 

,,Poď ďalej," povedala jej, keď otvorila dvere. Nechala ju vojsť prvú a ona vošla za ňou. Tašku si zložila z pleca a topánky skopla z nôh. Tak urobila aj Lydia a už sa začala prechádzať po obývačke. Nasledujúcu pol hodinu strávili prehliadkou bytu. Lydia rozprávala veľa, veľa sa vypytovala a celý čas sa usmievala. Raelyn jej jednoslovne odpovedala na otázky, prikyvovala a unavene, no so záujmom pozorovala Lydiine reakcie. 

,,Tento byt je úžasný. Myslím, že si budeme rozumieť. Kedy sa môžem nasťahovať?" opýtala sa jej Lydia, keď sa usadili na pohovke v obývačke. Raelyn trochu prekvapila jej trúfalosť. Ako si mohla byť taká istá, že jej dovolí tam ostať. Nič však na sebe nedala poznať a zachovala si neutrálny výraz, ktorý jej tvár zdobil takmer vždy. Chvíľu na ňu len pozerala a rozmýšľala, či to predsa len nebude ľutovať, bála sa, že jej začne liezť hore krkom. Potom si však spomenula na dôvod, prečo hľadá práve takúto spolubývajúcu a odpoveď bola jasná. 

,,Aj hneď. Vravela si predsa, že nemáš kam ísť," mykla plecami a na Lydiinej tvári sa zjavil ešte väčší úsmev, aj keď si Raelyn nebola istá, či to bolo ešte možné. Ako malé dieťa sa postavila a tuho Raelyn objala. Potom s oznámením, že si ide po veci do auta, nechala hnedovlásku samú v miestnosti. Tá sa snažila upokojiť a vravela si, že to je to, čo chcela. Vedela, že bude ťažké opustiť svoju bublinu, no bola ochotná za každú cenu to aspoň skúsiť. A bola si takmer istá, že Lydia je tým  správnym prvým krokom. 

Ráno ju Lydia prekvapila s raňajkami. Raelyn bola prekvapená, no hlavne vďačná. Zaspala a za necelých pätnásť minút musela byť na dráhe. Bola si vedomá, že to nestíha.

,,Najprv som nevedela, či máš rada vajíčka so slaninou, ale potom si povedala, že ak by si slaninu nemala rada, tak ju tu asi nemáš a vajíčka ma rád predsa každý, no nie?" usmiala sa na ňu a prisadla si k nej ku stolu. Raelyn len mykla plecami a hádzala do seba jedno sústo za druhým. 

,,Kam vlastne ideš?" Lydia jej položila ďalšiu otázku a Raelyn si uvedomila, že si bude musieť zvyknúť na Lydiinu zvedavosť, priamosť a úprimnosť. 

,,Do práce," odpovedala jej jednoducho. 

,,Vlastne to mi mohlo dôjsť," zasmiala sa. 

,,Aj ja si musím  nájsť prácu, aby som ti vedela dať nájomné čím skôr. Momentálne som na mizine. Ale to nevadí, niečo si určite nájdem." 

,,S peniazmi sa ponáhľať nemusíš," ubezpečila ju Raelyn a už prázdny tanier položila do drezu. Potom sa rozišla do predsiene a začala sa obúvať. 

,,Kde vlastne pracuješ?" vyzvedala Lydia ďalej a Raelyn sa trochu nepríjemne skrútil žalúdok. Nebola zvyknutá na vypytovanie sa ohľadom jej života a ak sa jej aj niekto pýtal, odbila ho s vetou, že to nie je jeho vec. Vedela však, že Lydia to nemyslí zle a je len zvedavá a ak si tu majú spolu nažívať v pokoji, musí sa premôcť a nebyť taká zatrpknutá. 

,,Na motokrosovej dráhe." Lydii sa od prekvapenia a nadšenia rozšírili oči a už sa jej chcela opýtať niečo ďalšie, Raelyn ju však prerušila. 

,,Prepáč, ale ponáhľam sa. Porozprávame sa, keď sa vrátim," Lydia jej na to nestihla nič povedať a Raelyn už zatvárala dvere.