The Story of Amethist

The Story Of Morning

Máme tu nový deň. Nové ráno, nové šance. Azda som jediná, ktorá nepopiera lásku k rannému, hravému vánku! Znamená to pre mňa veľa, niečo ako sprcha pre myšlienky. Odfúkne ich a dušu mám hneď ľahšiu. Bez problémov by bol život ako pole snov, kde sa pri jednom kvete zastavíte a city sa vám naplnia ako fľaštičky toľkou láskou a šťastím, koľko si budete žiadať. Teraz som ale v skutočnom poli, poli života, kde miesto kvetov rastú problémy a starosti. Skôr ako taká burina. Radosti a prekvapenia sú iba ako malé zrniečka peľu. Po rannom monológu, ktorý so sebou dokážem viesť aj niekoľko minút sa odhodlám okúsiť klímu v izbe prstami na nohách. Je to ako prejsť z púšte do Antarktídy - teplá, vyhriata perina sa zmení na nepríjemny chlad. Čo už. Zatiaľ sa mi našťastie nenaskytla šanca získať omrzlinu, takže to skôr beriem ako otuživanie. Minimálne otužovanie svojich nôh. Z tohto šoku ma však skôr či neskôr zachránia mäkké, modré papučky. Dostala son ich od Ani, mojej spolubývajúcej. Bývame spolu už temer rok, no i tak mi je stále ťažko rozoznať, či je naše puto dostatočne pevné na to, aby som ju smela nazvať priateľkou. Prakticky by sme nebyť spoločnej izby a tréningov boli každá bez tej druhej úplne v poriadku. Je ale skvelá poslucháčka, rovnako ako jazdec. Je lepšie žiť s pocitom, že sa máte na koo obrátiť, ak máte pocit, že sa jedná o vec, s ktorou by ste sa zrejme na nikoho neobrátili, rovnako ako nikto na nás. Nazveme nás teda priateľkami.
Ani som sa nestihla spamätať zo vstávania a už máne 6:03. Niekedy ma s toho ide fakt poraziť. Raňajky máme o necelú pol hodinu a ja som ani poriadne nevstala. Nebol by v tom háčik, nebyť každodenného zvyku - stajne. Kto sa nám stará o kone? Prestížnr upratovacie služby s výcvikom a vyjazdením koní zdarma a vyčesávaním, kefovaním a menením sena. Úžasné, že? Žartujem. "KLOP-KLOP", rozhodol sa ma niekto zburcovať skoro ráno. Čím ďalej, tým viav som si neustále navykala na pocit, že i napriek tomu, že vstávam pár minút pred raňajkami vstávam medzi prvými, takže som si predstavovala nerušený kľud, pokoj, a predovšetkým ticho. Môj ranný rozvrh mal dve, jednoduché časti: vstať a ísť. Nemala som teda tušenie, kto to môže byť, no keďže po Ani zostala v izbe iba ustlaná posteľ s prehozom a zápisníkom mi došlo, že si zjavne ide po svoje zápisky. Bráva si ich vždy. Doslova. K časti "čo si tam asi píše" som sa zatiaľ veľmi neprebádala, pretože ma to popravde zaujímalo ako hlina pred stajňami, ktorú je niekto denne schopný pošľapať aj milión krát. "Ani? Si to ty?", zakoktala som jemne zvýšeným tónom, aby vôbec cez hrubé steny dverí niečo začula. Ozvalo sa iba ďalšie otravné "ŤUK ŤUK ŤUK ŤUK", takže som ihneď i napriek tomu, že sa nič neozvalo vedela, že to je  ona. Dupotom vkročila dovnútra. Bola som zaskočená, že vošla kompletne vybavená a pripravená na dnešnú jazdeckú lekciu. Rýchlym krokom si odbehla do zásuvky v stole po zápisník tak, ako som predpokladala a už jej nebolo. Bolo, ale pri stajniach. Vždy mi aspoň povie "Čauko!" alebo "Dobré ráno, zaspalec.", no dnes, nič. Zvlášne. No, nedávam jej to za vinu, nemôže za to. Čas robí svoje. Keď som sa po asi ďalších, 15 minútach dokopala k obliekaniu, aby som dobehla Ani, napchala som sa do obtiahnutých rajtiek a nového polo trička s modrým pásom v strede. Aspoň niečo pohodlné. Potom som už iba schmatla prilbu, obula si kotníkové čižmy a vybehla za Ani. Na chodbe nikto nebol. Buď boli všetci vonku, alebo neustále spali. Bola som si priam 100% istá, že sú už vonku, no musela som nejak utešiť svoje meškanie. Prekročila som prah dverí zadného vchodu. Slnečné lúče ma neskutočne oslepovali, no stále to beriem ako druhý budíček. Je to vlastne celkom príjemné. Oči si už zvykli, takže to bolo v komfortnej zóne. Hneď pri ohrade som si uchmatla jeden pohár pomarančového džúsu a zamávala Ani, ktorá sa na jazdenie pripravovala vo veľkom štýle a usilovne zapletala svojmu žrebcovi Quatrovi copíky. Ja sa na to odhodlávam dlho, no nejako sa k tomu neviem bijako dokopať. Quatro je kľudný a pokojný, zatiaľ čo Amethist mala v sebe vždy divokého ducha. Je to jej iskrička, ktorá z nej robí výnimočnú. Premýšľanie o nej ma iba poháňalo vpred, pretože bolo niečo okolo štvrť na sedem a stále som nebola úplne pripravená na raňajky. A sme tu. Výrazný pach sena mi neustále pripomínal moju vášeň k jazdeniu a lásku k mojej kobylke. Kľudným krokom som podišla k Amethistinmu boxu, ktorý sa pýšil popredným miestom v stajni. Nakoniec som si skontrolovala obe, široké vrecká, aby som sa uistila, že som si nezabudla svoj zásobník konského jedla. Kocky cukru som spoznala podľa mrvenia, no jablká sa mi túlali kade tade po jazdeckom batohu. Ešte som pošrabkala stajňového strážcu Juliusa - hebkého, čierno-bieleho kocúrika, ktorý sa preslávil neskutočne mlsným jazýčkom, prenikavým pohľadom a láskou k maznaniu - a pobrala som sa robiť svoju robotu. Koľko času nad ňou trávim mi iba dáva najavo, aby som vstávalo skôr a ostalo mi viac času. Pár minút pred raňajkami som dokončila všetky stajňové práce a rezkým krokom som sa pobrala do jedálne. Mávame niečo ako švédske stoly. Dnes sa budem musieť snažiť zostať vo forme, pretože máme parkúrový tréning a pri každom skoku sa mi pri prejedení zdvíha žalúdok, takže tentokrát si dávam ozaj záležať - syrová bageta s olivami a malinove smootie. S Ani máme podobné chute, takže si zvolila taktiež bagetu, no tentokrát šunkovú. Pri prvom hryze som mala pocit, akoby som ich zvládla zjesť aj 10, no po poslednom hryze sa do mňa sotva vošlo smootie. Ani si bola ešte dobrať - ozaj tomu nerozumiem. Po poslednom hlte som sa rýchlo pobrala do stajní znovu. Mala som na krku ešte pár povinností, no to počká. Prvoradá je Amethist. Spoločne s Quatrom ma čakala vo výbehu a jej belasé oči jej žiarili ako maják a dávali mi najavo, aby som si pohla a utekala za nimi do výbehu. Nedokázala som si predstaviť už ani minútu bez sedenia v sedle. Jemne som otvorila drevenú bránku ohrady a Ahethist s Quatrom näm bežali naproti. Bola som pred dnešným tréningom nervózna, no kone nám dávali najavo, akoby to celé hádzali za hlavu a bavili sa. Amethist ma svojím priateľským pohľadom bokom tela postrčila a nadhodila ofinkou, aby som ju už konečne osedlala. Po tom, čo moje prsty opäť okúsili jemnosť bavlnenej podsedlovky obohatenej o pár ornamentov a hladkého, koženého sedla som utiahla strmene, navliekla uzdičku a oprela sa do strmeňov. Nahla som sa jemne dozadu a otočila sa smerom k Amethistinmu boku, aby som sa uistila, že podsedlovka poriadne drží, no pri jemnom dotkyku na Amethistinom boku som ucítila akýsi nerovný povrch. Nechápala som to. Pred týždňom som ju strihala, no dávam si záležať obzvlášť na týchto miestach, takže som zosadla a neveriacky prehliadla bok s myšlienkou, že sa mi to zdalo. Neobjavila som žiadny špeciálny nález, takže som si s pokojom na duši znovu išla sadnúť do sedla, no v tom som zbadala niečo, čomu som nerozumela.