"i love you" he never says▪️y.min SK

▪️6▪️

keď yoongi na ďalší deň obdrží telefonát, cíti ako sa všetko okolo neho zastaví.

park jimin je mŕtvy.

utopil sa v bazéne. v to ráno ho našli vznášať sa na hladine, jeho koža bola modrá a ľadovo studená.

yoongi chce plakať, mysliac na to, ako mu jimin noc predtým volal a povedal, "uvidíš ma, sľubujem."

klamár, pomyslí si yoongi na jiminovom pohrebe.

poprosia ho, aby predniesol príhovor na obrade, vravia, že bol jeho najlepší priateľ a že má skrátka výjsť hore a rozprávať o tom, aký skvelý jimin bol. pokrúti hlavou. nie, nie a nie, opakuje. nemôže ísť tam hore a klamať každému, koho pozná, pretože vie, prečo je jimin naozaj mŕtvy a je to všetko jeho vina. yoongi videl ako jimin mizne priamo pred jeho očami, ale nezastavil to.

jungkook je na obrade a plače v náručí chlapca, koktajúc, "miloval som ho, taehyung." a druhý chlapec upokojujúco hladí jungkookov chrbát, jeho vlastné oči sú uslzené, keď šepká upokojujúce slová.

k yoongiho prekvapeniu sa ukáže aj hoseok. sú to mesiace odkedy ho videl, mesiace od škaredej udalosti, kedy hoseok nakráčal do yoongiho apartmánu, len aby ho našiel ovinutého okolo jimina. yoongi nevidel hoseoka odkedy zabuchol dvere jeho bytu, kričiac, že staršieho chlapca nenávidí.

má oblečený čierny oblek, jeho tvár je pochmúrna, keď kráča k yoongimu.

"je mi to ľúto," povie hoseok, jeho obočie je stiahnuté.

"vieš," yoongiho hlas je prekvapivo čistý, "ľudia mi to neprestávajú hovoriť. želám si, aby prestali. je mi to ľúto je mi teraz veľké hovno platné."

hoseok sa zamračí a pozrie na miesto, kde je vystavený veľký obrázok jimina, jeho oči sú polmesiacové kvôli širokému úsmevu, ktorý ukazuje jeho zuby. "viem, že si ho miloval," povie hoseok pomaly. "aj on teba miloval."

"viem, že áno." cíti iracionálny hnev voči hoseokovi, voči jiminovi, voči sebe. "nesprávaj sa, akoby si vedel, čo cítil."

"yoongi," hoseok si vydýchne.

"kurva... prepáč, ja- " yoongi zažmurká, aby zahnal slzy. "neviem, čo mám robiť." hoseok sa načiahne, vyzerá to, akoby ho chcel objať, ale yoongi ustúpi, vystierajúc pred seba ruku, "nerob to," vytisne zo seba, "neupokojuj ma, lebo toto celé je moja vina."

"yoongi, nikto ťa neobviňuje."

yoongi pokrúti hlavou, pozrie späť na obrázok jimina. "ja sa obviňujem."

hoseok si povzdychne, vyzerá smutne. yoongi sa cíti, akoby nemohol v tej miestnosti dýchať. predtým ako opustí obrad, pošle ospravedlnenie jiminovým smerom, vediac, že tam dlhšie nemôže byť, lebo by sa udusil.

neskôr sa yoongi rozhodne navštíviť mladšieho chlapca na jeho hrobe. je to príšerné, pomyslí si. slová na náhrobku preňho znejú prázdne.

park jimin, 1995-2014

trochu ho to nahnevá. celý jiminov život je zredukovaný na malú pomlčku medzi dvomi číslami.

tá pomlčka nehovorí o tom, ako jimin žil, čo všetko dokázal a ako miloval.

nehovorí o tom, ako sa jimin usmieval kvôli šťastiu ostatných. ako sa usmieval tak jasne, že to oslepilo všetkých naokolo.

nehovorí o tom, ako sa jiminovo telo tislo k yoongimu, horúce a nežné, keď zaspával v jeho náručí. nehovorí o tom, ako sa jiminove prsty, pôvabné a starostlivé, zapletali do yoongiho vlasov.

a nehovorí ani o tých polmesiačikoch, na ktoré sa zmenili jiminove oči, keď sa smial, alebo o tom malom zvodnom zahryznútí do pery, keď chcel yoongiho pobozkať.

dopekla s tým.

yoongi nosí kvety na jiminov hrob a hnevá sa na seba, lebo sa nikdy neobťažoval spýtať sa jimina, aké sú jeho obľúbené.

pristihne sa pri tom, ako kupuje každé kvety, ktoré majú v obchode - možno sa jedného dňa trafí.

dnes jiminovi doniesol slnečnicu. krúti ju medzi prstami keď si čupína do čerstvého snehu. končeky jeho prstov sú studené, jeho nos červený a cíti ako jeho pery začínajú mrznúť. yoongimu je to jedno, hľadí dole na náhrobok, oprašujúc sneh, ktorý naňho napadal.

"ahoj, jiminnie," yoongi si povzdychne, "už je to nejaký čas, čo si preč a stále mi šialene chýbaš." yoongiho pery vytvoria rovnú čiaru. "stále sa vraciam k tomu dňu, tomu telefonátu. mal som počúvať lepšie, jimin. mal som ťa zachrániť."

yoongi stíchne, takmer akoby čakal, že jimin prehovorí.

vypustí prudký výdych, keď sa nič nestane, pomaly žmurkajúc. "mal som spraviť veci inak, jimin. viem to. nemal som klamať sám sebe." zaženie slzy. "bol som len tak vystrašený, vieš? lebo si ma miloval a ja som toho nebol hoden. nezaslúžil som si tvoju lásku. som príšerný skurvený človek, jimin. nezaslúžil som si, aby takému čistému srdcu na mne záležalo. naozaj som to dojebal. prajem si, aby si sa vrátil a ja by som mohol všetko napraviť. zaslúžil si si viac, jiminnie."

yoongi cíti ako sa vietor okolo neho zdvíha. "ja viem, ja viem. je neskoro. je príliš neskoro. chýbaš mi, jimin. každé ráno sa zobúdzam a čakám, že tam budeš. ale nikdy tam nie si. vieš, je tam tých pár sekúnd tesne potom, ako sa prebudím, kedy ťa takmer cítim ako sa ku mne tisneš. vždy si bol tak pekelne studený, opieral si o mňa svoje drobné chodidlá. niekedy ich cítim, teda aspoň myslím, že áno. no potom som nútený otvoriť oči a čeliť realite, že si preč."

yoongi pritlačí svoj prst na záhyb jiminovo mena. "dúfam, že sa tam hore o teba dobre starajú. ak nie, nakopem im zadky," odhrnie si vlasy z tváre a poslednýkrát prebehne prstami po vygravírovaných písmenách na kameni. "zbohom, jimin, uvidíme sa zajtra, sľubujem."

postaví sa, vietor mu zavíja do uší. hrsť snehu padne z konáru nad ním a yoongi si opráši spadnuté vločky z vlasov. vietor ustane a yoongi rýchlo pozrie hore.

položí slnečnicu na sneh.
"ja viem," prehovorí k vetru,

"tiež ťa ľúbim, jimin."