Vypadni, Noah!

/časť Siedma/

Do hrnčeka som si nalievala kávu, ktorú som tak zúfalo potrebovala. Až po pár sekundách som si všimla že kávu nalievam do vzduchoprázdna, pretože môj hrnček stál o pár centimetrov vedľa. Unavene som zanadávala a začala utierať neporiadok. Viečka sa mi však zatvárali samé od seba a ja som ďakovala Bohu, že je dnes je sobota a ja nemusím do práce. Pravdepodobne by som to nezvládla.

Zo spálne vyšiel usmievavý Noah s dobrou náladou a tíško si pohmkával. Na sebe nemal tričko, akoby mal potrebu tým dráždiť všetky ženy naokolo. Pri pohľade na neho mi od zlosti zaškrípali zuby, čo si však nemohol všimnúť a presúval sa ďalej, až kým nepadol na gauč.

,,Ako si sa vyspala?"

V dlani som drtila prázdny hrnček a nazlostene sa pozerala na Noahov úškrn.

,,Dúfam, že rovnako dobre ako ja. Nezabudnuteľná noc."

V mojich predstavách som v ruke namiesto hrnčeka mala Noahov krk a držala ho, až kým nevydýchol posledný krát a nedal mi na tomto svete pokoj. Noc bola hrozná. Noaha odo mňa delila len tenká stena, cez ktorú bolo počuť naozaj všetko. Bolo mi jasné že moju nespavosť zapríčinila návšteva vo vedľajšej izbe. Návšteva, ktorá sa zdržala celú noc a nedovolila mi spať kvôli už spomínanej tenkej stene.

,,Áno, vyspala som sa do ružova."  Idiot. Idiot. Idiot.

Náš malý dialóg prerušila Sindy, ktorá nadšene vbehla do obývačky a postavila sa doprostred.

,,Vážení, mám skvelé sprá- Bože London, čo sa ti stalo?" Nahnevane som zavrčala, zatiaľčo ona energicky rozhadzovala rukami. Noah sa snažil udržať smiech, no veľmi dobre mu to nešlo a nakoniec mu spomedzi pery uniklo zachechtanie.

,,No, to je teraz jedno. London, v tvojej izbe vás čaká prekvapenie! Nie je to super? Ihneď sa tam obidvaja choďte pozrieť a žiadne protesty!"

Cítila som sa ako posratá školáčka na svoje desiate narodeniny, kde na ňu v izbe čaká malý roztomilý labrador. Na mňa však čakal tlstý kocúr ktorý sa mi vyhrieval na posteli vedľa kúska papieru. Žeby lístok na nejaký koncert? A prečo len jeden? Zvedavo som sa pozrela na Noaha, no ten mal dosť práce škrabkať Pána Prezidenta za uchom ako psa a tak som si papier vzala do ruky sama.

Ha!

To bolo jediné, čo lístok obsahoval. V hlave sa mi krútili kolieska, až som sa divila že mi z hlavy nedymilo a s výkrikom sa pozrela na dvere. Bolo však neskoro, presne pred nosom mi ich Sindy pribuchla a ja som márne otáčala zámkom.

,,Až si to medzi sebou vyjasníte, pustím vás. Dovtedy tu však budete sedieť až kým vás nebudem počuť sa ospravedlniť. Obidvoch."

S ústami otvorenými dokorán som sledovala zamknuté dvere a snažila sa dýchať pravidelne. Noah za mnou bol ticho a mohla som si len tipnúť, ako reagoval. Nahnevali ma však jej posledné slová. Ja sa nemám za čo ospravedlniť! To on ma podviedol a ešte sa sťažoval, že som odišla...! S neskrývanou zlosťou som kopla do steny vedľa dverí a frustrovane vzdychla. Toto nemôže byť pravda! Najlepšia kamarátka ma zamkla v izbe s chalanom, ktorého nenávidím z celého môjho srdca a chce aby som sa mu ospravedlnila. Úžasné!

Noah stále sedel na posteli a na rukách držal Pána Prezidenta, akoby sa nič nezmenilo. Škrabkal ho a ja som ho s čistým zúfalstvom vpísaným na očiach pozorovala.

,,Ako to robíš?"

Noah pomaly zdvihol hlavu a zadíval sa na mňa sklenenými očami. Usmial sa a pri tom mi ukázal rovné zuby.

,,Proste budeme predstierať že sme sa udobrili. To je celé." Od hanby som sa chcela prepadnúť, no nestrácala som čas a podišla ku dverám.

,,Hotovo. Už sme sa udobrili." Spoza dverí sa ozval smiech, z ktorého som stuhla na mieste.

,,Ja si nerobím srandu, London. Nechám vás tu kým sa neudobríte. A chcem to počuť."

Čelom som sa oprela o dvere a potichu napočítala do desať aby som sa ukľudnila.

,,Takže, proste sa mi ospravedlníš a môžme ísť preč, okej?" Pri započutí tejto vety môj dočasný kľud zmizol a nahradila ho stará známa zlosť.

,,Ja sa ti mám ospravedlniť? To ty si ten kto sa olizoval s cudzou ženskou!" Zatiaľ som používala len zvýšený tón, no vedela som že mi to nevydrží dlho. Noah sa postavil a nepokojne sa prechádzal po izbe, dokonca občas vyhodil ruky do vzduchu.

,,A ty si zmizla!"

,,A čo som mala podľa teba urobiť? Tváriť sa že sa nič nestalo?!"

,,Nie. Mala si za mnou dojsť a nejako by sa to vyriešilo! Si tak strašne sebecká, London. Vidíš iba, ako to ublížilo tebe. Zamyslela si sa niekedy nado mnou? Napríklad, že keď si odišla tak som sa išiel zblázniť od strachu kde si?  A keď mi po dvoch dňoch povedali, že si odišla tak som sa zložil! Zložil jak nejaká posratá troska ktorou som v tej chvíli aj bol! Myslela si na to? Jasné že nie! Pretože to ja som ten zlý. Dokonca som kvôli tebe plakal. Vedela si to...?"

Nevydržala som to a po tvári mi stiekli slzy. Trinásť rokov mi nevytiekla ani jedna slza a tento chlapec  ma vie rozplakať pár vetami. Táto skutočnosť mi dala ešte väčší dôvod plakať, až kým mi z očí netiekli prúdy slanej vody. Plakala som kvôli Noahovi, rodičom, Camovi, realite, budúcnosti aj minulosti. No plakala som hlavne kvôli sebe. Pretože teraz som vypustila všetky slzy za tých trinásť rokov.

Dám vám radu. Nikdy tak dlho nepotláčajte slzy, pretože to len uškodí a vy raz proste vybuchnete.