Vypadni, Noah!

/časť Prvá/

Kráčala som plnými ulicami Londýna a vyhýbala sa ľuďom, ktorý sa ponáhľali a nebrali pri tom ohľad na ostatných. Vyhýbala som sa im myšlienkam, im problémom ktoré prenášali každým dotykom či pohľadom. Vyhýbala som sa všetkému a zároveň sa nechala vtiahnuť do davu, čo bol viac ako dav. Bol to živý tvor, bol to chodiaci a pohybujúci sa chaos ktorý vám vnikol do mysle a zanechal tam zmätok a ďalší zmätok. Dav ktorý odbúral všetok strach a na chvíľu vás nabádal správať sa ako zviera utrhnuté z reťaze. Na chvíľu ste zabudli kto ste, a len ste sa chceli dostať preč, von. Chceli ste utiecť myšlienkam a problémom ostatných a tým ste prispievali do davu. A ja som tam patrila. Páčilo sa mi byť súčasťou toho chaosu, čo panoval všade naokolo. Páčilo sa mi spôsobovať zmätok a zároveň patriť do toho davu, nechať sa doňho vtiahnuť. Na chvíľu niekam patriť a byť niečoho súčasťou.

Netrvalo to dlho, pretože na preplnenej ulici som zazrela známe blond vlasy a taktiež rovnako známe vlasy hrdzavej farby. Billyho vysoká postava v dave až priveľmi vyčnievala takže nebolo ťažké nájsť jeho ani Sindy tentokrát bez Daisy, ich malej takmer päťmesačnej dcérky. Na prázdniny si ju vzali rodičia Sindy aby jej nechali voľnú cestu do Londýna, stráviť so mnou prázdniny.

Už z diaľky som im kývala a takmer ma kvôli tomu zrazilo auto s nahnevaným vodičom, ale to ma momentálne nezaujímalo. S otvorenou náručou som sa rozbehla k Sindy a ona ma nedočkavo vtiahla do objatia. Začali sme sa smiať a trvalo ešte pár ďalších minút, než som dala najavo že viem o prítomnosti Billyho.

,,Nebojte sa, poznám ho z výšky a je to fakt dobrý chlap. Bude sa vám páčiť a možno ti konečne nájdeme frajera Dee," Billy mi postrapatil vlasy ako malému dievčatku na čo som naňho zavrčala. V byte s nami bude bývať jeho kamoš, pretože nájom by bol pre nás troch príliš vysoký. Z Billyho rozprávania sa mi ten chalan zdá super, ale ktovie aká bude realita...

Nestrácali sme čas a rovno vkročili do domu s kľúčmi v ruke, ktoré som získala pred týždňom pri stretnutí s majiteľom. Byt bol až na najvyššom poschodí, takže sme použili výťah do ktorého sme sa len tak-tak zmestili. Bola som asi jediná, ktorej táto stiesnenosť bola nepríjemná, pretože pohľady medzi Sindy a Billym sa už nedali vydržať.

Keď sa výťah zastavil, prvé čo som urobila bolo čo najrýchlejšie opustiť kontaminovaný vzduch dvoch zamilovaných ľudí. Dvoch zamilovaných ľudí, ktorý si to aj patrične dokazujú. Prevrátila som očami a začala po vreckách hľadať kľúče, až km som si neuvedomila že ich ešte stále držím v ruke.

Plesla som si dlaňou po čele, no okrem mňa to nikto nepochopil. Keď mi chladný kus kovu v ruke pripomenul prečo tu stojím, rýchlo som strčila kľúč do zámky a s tichým cvaknutím sa dvere odomkli. Nadšene som vkročila dnu a hneď prešla do priestrannej obývačky spojenej s kuchyňou. Gauč bol krvavo červený a za ním aj po jeho pravej strane boli presklenné steny a vstup na malý balkón. V obývačke sa okrem toho nachádzal aj čisto biely stolík a ktorom ležalo pár časopisov a katalógov, ďalej tam bola priemerne veľké telka na stene a starý červeno hnedý koberec pod ňou. Kuchyňa, ktorá bola po vstupe do bytu po pravej strane sa pýšila barom, za ktorým boli stoličky a moderným vybavením zladeným do sivo-bielej. Nad sporákom visel strarodávny obraz starého muža v uniforme, prenikavo hľadiaceho na mňa. Pri jeho pohľade ma až striaslo.

Bolo zvláštne, ako tento byt pôsobil moderne a staro zároveň, akoby rôzne kusy nábytku protestovali proti tým druhým.

Presne oproti vchodovým dverám sa nachádzala chodba so štyrmi dverami. Tri izby a jedna kúpeľňa. Logicky, Sindy bude na izbe s Billym a ja a jeho kamoš budeme mať vlastné izby.

Vyrušil ma však škriekavý hlas zvončeka, ktorý mi trhal ušné bubienky a bol presným opakom príjemného. Rýchlo som utekala k dverám a stlačila náhodný gombík ktorý zrejme fungoval, pretože zvonenie prestalo. Namáhavo som odstránila batožinu spred dverí aby sa tu dalo chodiť a zvedavo čakala na "kamoša".

Sindy a Billy sa už vybalovali, takže som bola jediná kto naňho čakala. Keď som však započula klopanie, prilákalo to sem aj ostatných a tak som nebola jediná, kto so mnou zdieľal prekvapenie.

V dverách stál tmavovlasý chalan so známymi kučerami a sivými očami, ktoré sa zúžili pri pohľade na mňa. Keď však zaregistroval, že sa poznáme, zamrzol v pohybe. Ja som naopak vedela presne čo mám urobiť- vypadnúť odtiaľto.

Keď som sa tlačila von z dverí, v ktorých mimochodom ešte stále stál Noah, jemne som sa mu otrela o plece. Už len tento malinký dotyk vo mne prebudil dve emócie, no jedna jasne víťazila. Znechutenie.

Vybehla som s bytu a nemala v pláne sa pár hodín vrátiť.

________________________________________________________________________________

Tak, čo na to hovoríte:D? Po dlhej dobe som konečne dopísala túto kapitolu, ktorá mi v počítači ležala veľmi dlho, vôbec sa mi nechcelo písať. Našťastie som to už dopísala, tak mi píšte do komentov názory a čo sa podľa vás stane v ďalšej časti!

Deniska