OBAL
Kde tvár je všetko a duša nič,
kde telo je obal a duša
je „vzduch".
Keď človek umrie,
zostane len „schránka",
keď Boh riekol: „Svetlo!"
a boli sme tu.
Kde vrstvu za vrstvou
masky snímame
a ľuďmi sme,
len keď snívame...
...
Keď plačeme k hudbe
a mier chceme vojnou,
povedz tých pár dôvodov,
prečo sa smejem cez slzy.
Keď známosti sú viac
ako vedomosti, tak mi povedz,
koľko ich je - bez strojov a kalkulačky
- iba z vlastných zdrojov!
Tak predsa - čo s tým teraz:
ak peniaze sú viac ako vzduch,
skús ich počítať pod vodou - nič z toho.
Zdravie, čo si kúpiš
- to si zapíš - kde je sto tabletiek?
POVEDZ...
Keď doma ti je raj,
zostaň tam sám,
keď ti slnko vonku svieti
a tvoje zdravie sa ničí.
A šťastie? Čo to je?
Keď ti všetko vadí, v hlave chmáry
- nečuduj sa veru, veď tam nie sú čary
- keď sa smeješ bez príčiny,
alebo aj na druhom
- len aby ti nedal zaucho...
LÁSKA
Čo je dnes láska?
Hamlet, princ Dánska, zmietajúci sa
v prekrásnom zločine?
Smrť - čo všetko prežije,
v nej hviezdy v nás menia sa na popol.
Zamilovať sa do seba je najistejšie,
lebo sa neopustím, ani naoko.
Ale naozaj?
Telo ducha neopúšťa,
duša sa o únik pokúša.
Vyplakať sa do vankúša
- to ti asi nepomôže.
Cudzie lože,
strýca Hamletovho skúša.
Túžba, ach, prečo si?!
Sklučba, uväzni mi ruky!
Zamkni lásku do železa,
krvi obeh do olova,
počuj jej slová ako sladká medu dýka,
ako si láska s túžbou tyká...
PRAVDA
Ó, hrozná sloboda!
Láska ťa dostala do politiky!
Kde sloboda vládne bezvládne,
tam nepoznajú zbrane.
Avšak jednu - lásku -
- držia na reťazi.
Nerozkáže láske nik -
- osy grafu
tu nemajú prienik -
- definície niet.
Vymyslel bys' na ňu liek -
- zničil by ho vlastný hnev/priek.
Ó, hrozná pravda!
Náboženstvo ťa predalo
za peniaze!?
Aj ty tu máš reťaze!
Človek sa v tebe zmieta!
VEĽKÝ BRAT
Spravia z nás majetok,
Duša je prebytok
- všade, všetkým
zavadzia.
Závan - vonia nevädza,
straší nás pach väzenia.
Rukám klásť obmedzenia -
to nie je správne - nuda
to jest, keď sú prsty
hladné.
Zmysly naše chladné,
bažiac po konzume.
Chyba v sume -
stačí tak málo - ocitnúť sa
v slume - stratiť tak veľa.
Už si zdieľajú dáta o nás,
pohodlne zdierajú.
Bzukot stroja - ten je špión -
vyviazneš - si šampión!
Robíme to dobrovoľne
- ani sa už nebrániš,
keď začuješ výstrel
ani sa len neobrátiš...
POČÍTAČ
- Mozog môj biedny,
čo splietajú sa v ňom nervy!
Všetko zaznamenávaš.
- Tvoj hardvér však nezodpovedá
softvéru duše -
- Rozum krutý,
srdce pichá.
Nie ten automat na krv
- ale srdce, čo dokáže cítiť,
ctiť a milovať.
- Neopováž sa o tom pochybovať...!
BOŽÍ CHRÁM
Ústa sú ti bránou,
obklopenou ružami.
Nosné dierky dvoje okien
zahalených tmou.
Oči tvoje párom vitráží
- čierne body na stráži.
Celá tvár je hradným múrom;
ruže obklopené mrežami.
Krk tam skrýva schodisko
do (naj)temnejších útrob.
Kľúčne kosti
- pár v zakázanej láske.
Si už v polovičnej ceste.
Nohy tých (dvoch)
zmenili sa na kmeň.
Ruky sú tu konárom,
prsty sú len listami.
A tá ich brána,
brána zakázanej lásky,
skrýva Srdce.
Pľúca sú otvorená kniha - o tej láske.
O láskach všetkých.
Čo vošli bránou.
A našli pokoj.
