Ráno som sa zobudila na budík. Cítila som , že dnes to nebude práve môj deň. A cítila som správne. Autobus do školy som nestihla a keďže nám autobusy chodí raz za miliardu rokov musela som volať mamine. Takže som meškala na prvé dve hodiny. Keď som dobehla do školy na chodbe som stretla toho Romana? Hej myslím , že je to Roman. Prešla som okolo a ani sa na mňa nepozrel vravím si fajn. Keď som však išla ďalej zacítila som tlak na zápästí.
,,Kam tak utekáš?" Spýtal sa
,,Nestíham prepáč" odpovedala som stroho
,,Fajn ja len či by si dnes nešla von?" Spýtal sa pomaly a usmieval sa
,,Prepáč ale dnes už niečo mám. Ale teraz musím bežať. Napíš a dohodneme sa." Rýchlo som zo seba vyšupla a bežala som.
Keď som dobehla do triedy učiteľka matematiky sa na mňa nahnevala lebo prvú hodinu písali písomku a vraj som to spravila naschvál. Nechápem prečo by som to robila ale dobre. No ona mi dala písať posledných 5 minút z 2 hodiny a to som nemala šancu stihnúť.
Takže päťka je na svete.
********
Hrozný deň pokračoval...
Keď som išla na obed nejaká baba s kilom make-upu na mňa vyliala polievku. Paráda hovorím si. Takže som ani nejedla a išla som von kde mal čakať Mike. Vyšla som von a on tam nebol. Bola som sklamaná no myslela som že ešte príde. Čakala som pol hodinu a potom som išla domov. Napísala som mu.
E: Ahoj kde si dnes bol? Čakala som ťa.
E: Mike? Stalo sa niečo?
E: Akože nechcem byť paranoidná ale bojím sa.
E : Prosím aspoň napíš že si v poriadku.😔
Nemohla som byť doma a tak som išla do parku. Prechádzala som sa. Napadlo ma či by som nešla na tie tajné cestičky parku. Síce mi Mike povedal že nech tam nechodím lebo bude zle, neposluchla som ho. Išla som asi 5 minút úplne sama cez park. Stmievalo sa a ja som sa začala báť. V diaľke som zazrela ako niekto niekoho bije. Keďže som nechcela mať problém radšej som sa chcela vrátiť po tej istej ceste späť. No v tom som počula jeho meno...Mike.!
Hneď som sa otočila a skoro som zomrela od strachu. Bežala som tam a kým som tam dobehla bol na zemy už len Mike a nikto okolo neho. Všade bola krv a ja som rýchlo vytočila 112. Sanitka prišla asi za 10 minút a ja som sa dovtedy zhovárali s Mikom. Plakala som. Aj napriek tomu koľko bolesti mi on spôsobil nedokázala som prekusnuť to že tam leží.
Keď ho nakladaní do sanitky na chvilu otvoril oči a povedal....
,, Elinka...." ďalej som nepočula no chcela som ísť s ním v sanitke ale nepustili ma.
Čo teraz? Čo ak bude na tom zle?
YOU ARE READING
Odtieň
Romance,,Prepáč mi za všetky urážky. Keď sú uvedomím koľko krát si kôli mne plakala je mi zo mňa zle.'' povedal a objal ma.
