Odtieň

1.

Ahojte,
Volám sa Ela. Mám kamarátky no nedali by sa nazvať najlepšími. Kedysi veľmi dávno som mala jednu kamarátku s ktorou som si rozumela ako nikdy s nikým. Raz sme sa pohádali kôli škole a viac sme sa nerozprávali. Veľmi som bola z toho smutná ale časom si uvedomujem , že hento nieje asi pravá kamarátka. Hodila som to za hlavu. Frajera nemám a ani som nemala. Teda no raz ale to bolo naozaj trápne taka obyčajná detská láska. Dnes nastupujem na strednú školu. Nepoznám tu nikoho. Bojím sa začlenenia do kolektívu ale zvykla som si byť sama. Dlho som nemala žiadnu pravú kamarátku iba takú čo mňa kašlala.

Ráno som vstala o 7:00 keďže prvý deň začal neskôr. Umyla som sa a namaľovala. Oblieka som si dlhú sukňu s pásikmi a biele tielko. Vlasy som mala voľne spustené. Aj keď som pociťovala strach tak som sa tešila. Zišla som dole do kuchyne a nikto tam nebol. Bol tam iba zelený lístoček od mamy že išla do práce skôr. 7:50 som vyšla rezko z domu keďže autobus mi ide za 2 minúty. Cesta do školy mi trvá 20 minút pri najlepšom. Keď som vošla do vnútra tej neuveriteľne obrovskej budovy videla som len miliardy ľudí ako sa preháňajú po chodbe a hľadajú svoju triedu. Síce nerada ale pustila som sa do toho s nimi. Netrvalo to dlho a už som bola v triede. Bolo nás tam len zopár a všetci vyzerali sympaticky. Pozdravila som sa im a oni na priateľský pozdravili a začal o sme sa rozprávať. Nemám s nimi moc spoločného ale boli zlatí. Dvaja chalani a štyri aj somnou sms dlho kecali keď v tom sa začalo zhromažďovať čoraz viac ľudí. Tak som si išla sadnúť. Skoro každý tam niekoho poznal a ja som sama. Prišlo mi ľúto zapozerala som sa von oknom. Neviem ako dlho som sa von pozerala ale zrazu som pocítila ruku na mojom ramene. Obzrela som sa videla som dievča. Mala dlhé hnedé vlasy a hnedé oči mala krásnu postavu. ,,Môžem si prisadnúť?"opýtal sa ma. ,,Jasné"odpovedala som. ,, Inak ja som Viky " predstavila sa mi. ,, Ou ja som Ela, teší ma ". Ona sa na mňa iba usmiala a sadla si. Bola zlatá. Vyzerala , že by neublížila ani muche. Ale no veď uvidíme.

*********

Po pol hodine uvitania nás učiteľka pustila domov. Pri odchode sa ma Viky spýtala , že či by som nechcela ísť dnes von. ,,Jasné veľmi rada". súhlasila som i keď to bolo ťažké už skoro 4 roky som nebola s niekým vonku. Väčšinou chodievam sama alebo sa prejsť so psom. Dohodli sme sa na 16:00 v parku.

Tak veľmi sa teším. Dúfam , že to dopadne dobre. Ale teraz musím ísť domov lebo musím stihnúť upratať a pripraviť sa.