The Dark Forest

Časť bez názvu - 1

Bol som na balkóne a fajčil cigaretu. Vdýchol som, chvíľu som to držal v sebe a potom som vydýchol dym z úst. Oprel som si ruky o zábradlie a pozrel sa na nočnú oblohu. Ovjal ma studený vánok. Bolo tu také ticho. Nikto vás nevyrušuje, nehubuje na  vás...Preoste krása...A ticho. Pokiaľ to moja matka neprerušila.

„Rayan! Rayan!" Kričala matka spoza dverí mojej izby. Otočil som sa k dverám, ktoré sa začali mykať. Prekrútil som očami, poslednýkrát som si potiahol a vyhodil ju von z balkóna. 

„Rayan! Otvor ihneď!" Kričala matka. Ja som stále len pozeral na tie dvere. Ani sa mi nechce pohnúť z tohto miesta. Najradšej by som teraz skočil z toho balkóna, aby som nepočúval tie jej reči. Pozrel som sa na zábradlie a na dvere, pri ktorých bola matka. Zaváhal som. Všetci by mi na to hovorili, že som príliš mladý a bla, bla, bla... Prešiel som cez balkónové dvere a išiel otvoriť matke. Odomkol so ich a hneď aj vyšiel vo na chodbu. Zavrel som za sebou a pozrel sa dole na matka, pretože bola o dosť nižšia než ja. 

„Čo je...?!" povedal som dosť nervózne. Bol som už dosť vytočený z tohto všetkého. Nemá sa čo starať do môjho života. Je to predsa môj život,  no nie? Zrazu som pocítil silné pálenie na líci. Chytil som si to miesto a pozrel sa na matku. Začali jej tiecť slzy z očí. A to ona mi dala práve facku. Stále som si šúchal líce a môj zrak zablúdil k dverám oproti. Videl som pri nich stáť môjho mladšieho brata Louisa. Má 15, čiže je o dva roky mladší ako ja. Opieral sa o rám dverí. Dúfam, že si užíval divadlo. Keď odišla tak som prišiel k nemu a povel som mu čo som si práve myslel. len sa na mňa pozeral. 

„Nevieš čo chcela a prečo je taká..." Nevedelo ma napadnúť vhodné slovo na dokončenie vety. 

„Noo, brácho, tak to ja neviem." Zdvihol ruky pred seba začal s nimi záporne kývať. Už som bol pri svojich dverách kým som nepočul Louisa. 

„Ale asi viem ... Naša milovaná a najlepšia sestrička."

„Kristen"Poznamenal som. Vošiel som do izby, zabuchol za sebou dvere a zamkol. Aspoň niekto s kým si bude môcť matka porozprávať o svojich dvoch nevydarených synoch. Ľahol som si na postel a dal si ruky za hlavu. Moje telo naplňoval hnev. Znovu. A to nebolo dobré znamenie. Potrebujem sa ukľudniť. A na to existuje iba jediné vec. cigareta. A tak som sa postavil z postel a prešiel k písaciemu stolu, a zobral krabičku cigariet. Pozrel sa dnu. Boli tam posledné tri. Fúúúha, tak to je teda dosť málo. Pozrel som do tašky, medzi zošity a aj do búnd pre istotu. Dúfal som v tom, že by som mohol ešte mať v zásobe, ale nedoprialo sa. Nikde nič.

Uškrnul som sa. Teraz som si spomenul, že by sme mali mať dole v kuchyni. Aspoň v tom dúfam. Rozhodol som sa pre ne ísť. Ako som kráčal dole schodami započul som chichot. Obzrel som sa doprava a už som videl ako tam sedí moja o deväť rokov staršia sestra Kristen. Dal som smer kuchyňa a hľadal po skrinkách krabičku, ale nikde nič. Zas. Ako som mal namierené sa poobzerať v obývačke. Na kuchynskej linke som zahliadol otvorenú fľašu Whisky. Spravil som grimasu, "že to by mi bodlo". Nalial som si s veľkou radosťou so štamprlíka. To dobree bodlo. Vážne. No a až teraz sa mohlo vyraziť do obývačky. Ani len som sa nepozrel ich smerom. Zrazu bolo ticho. Nikto necekol. Už len v tomto momente mi to bolo dosť nepríjemné ako sa na mňa pozerajú. Hľadal som, ale znovu a znovu som niiič nenašiel. A to ma už pomaličky vytáčalo. 

„Hľadáš cigarety? tu sú na stolíku." Stál som na mieste a neveril, že mi ich len tak dáva.Ale tak čo už. Išiel som si pre ne. S nádejou otvoril krabičku a citil sa ako malé dieťa, ktorému dávajú cukríky. Ale to ma hneď prešlo. Bola prázdna. A ja som momentálne peniaze na to nemal. Od zlosti som krabičku v rukách skrčil a pustil na na podlahu. Matka sa len škodoradostne usmievala a povedala: „Vidíš, nič tam nie je. A teraz vypadni z tejto miestnosti" 

„Teda ako chceš. Nechám vás ja osamote aby ste ma mohli ohovárať." A tak som aj  spravil. Vypadol som im z očí.