𝐊ráska a zviera | 𝐟 𝐢 𝐥 𝐥 𝐢 𝐞

𝐏rológ

Millie Brownová nebola so svojím životom spokojná. A to nebola žiadna novinka.

Toto útle dievča uprelo zrak von oknom a scenéria, čo videla, bola akási ponurá. Októbrové nebo bolo popolavé a zahalené mrakmi, ľudia pobehovali tam a späť takí zamestnaní vlastnými životmi, že nevenovali pozornosť ani tomu, čo sa dialo navôkol. Zo stromov nenáhlivo opadávalo lístie a bolo vskutku graciózne. Všetky jeho tóny krvavočervenej, pomarančovej a zlatistej tancovali vo vánku, no súčasne bezvládne klesali bez niekoho, kto by ich zozbieral.

Prekrásne, áno, ale mŕtve.

Znovu skoncentrovala svoje orieškovohnedé oči na učebnicu pred sebou, Pani Dallowayová.

Zamilovala sa do študovania, obzvlášť Virginie Woolfovej a Prúdu vedomia. Zaujímala sa o pôvod tohto nového štýlu moderného románu a predovšetkým o to, ako bola žena, ktorá nevyštudovala fakultu, dostatočne inteligentná na to, aby uvažovala o niečom takom revolučnom skôr ako plejáda vševediacich mužov.

Bola hrdá na to, že je žena a na jej tvár prikvitol triumfálny úsmev. Millie mala sen – taktiež chcela v živote spraviť čosi revolučné. Túžila pomáhať ostatným, vytvoriť niečo mimoriadne, byť viac než len všednou triviálnou meštiankou.

Ale jej finančná situácia nebola ideálna a ona si to uvedomovala. Sotva sa dokázala dostať na vysokú školu vďaka životným úsporám, ktoré s otcom počas tých rokov odkladali. Jej otec vedel, aké bystré bolo jeho dievčatko; permanentne najlepšie z triedy, dochvíľne, slušné, dobrosrdečné, ale prekliate tvrdohlavosťou a statočnosťou... Rovnako ako jeho matka. A podľa neho si zaslúžilo celý svet i ešte viac.

Millie zastonala.

Skontrolovala si náramkové hodinky na ľavom zápästí: päť hodín poobede. Bol čas vydať sa domov, pretože už štyri hodiny sa neprestajne pripravovala na nadchádzajúcu skúšku z anglickej literatúry, takže si musela odpočinúť a okamžite sa stratiť z akademickej bibliotéky, ak nechcela, aby jej otec umrel hladom.

Energicky si zbalila veci, z vrecka vytiahla kľúče od svojho citrónovožltého veterána a bez otáľania doň naskočila.

V Kanade žila takmer celých osemnásť rokov života. Vancouver, mesto, ktoré sa nikdy nemenilo. V ktorom bolo všetko výlučne tým, čím bolo. Čierna a biela, pravá a ľavá, zmeny či anomálie neboli povolené. A jej zvedavej mysli to nestačilo. Nikdy jej to nestačilo. Priala si z tadiaľ vyviaznuť a preskúmať svet, spoznať novoveké kultúry, uzrieť tú drobnú akvamarínovú planétu vlastnými dvoma orieškovými očami.

Áno.

Millie Bobby Brownová prahla po tom, aby aspoň jedenkrát videla, ako sa jej život obracia hore nohami.

Finn Wolfhard mal všetko, po čom bažil. A to nebola žiadna novinka.

Keď posedával v kancelárskom kresle svojho krištáľového stolu, uprene hľadel na odraz jeho fantázie v mohutnom okne, ktoré sa rozprestieralo pred ním. Veľkomesto pod ním pôsobilo miniatúrne, bezmocne a úboho. Vancouver patril jemu. Iba jemu.

Na jeho bledú tvár vystúpil zadosťučinený úškrn. Lusknutím prstov by to všetko mohol vlastniť. Podnik Wolfhard & Co. bol v telekomunikačnom biznise tým najpoprednejším a najúspešnejším, ale to, o čom bezvýznamní ľudia nevedeli, bolo, že mladý dvadsaťjedenročný gavalier vlastnil a vydieral sudcov, reportérov, policajné oddelenia i každú nepodstatnú firmu v okolí kanadského kapitálu. Jeho jediným esom v rukáve bola informácia. Kradnutá informácia, konkrétne.

Samozrejme, sám sa podnikateľom nestal.

Jeho adoptívny otec, Matthew Modine, bol zakladateľom obchodu a nebol presvedčený o tom, že by spoločníci boli po jeho odchode optimálnou voľbou pre budúcnosť podniku, no jeho adoptívny syn, Finn Wolfhard, neprejavoval záujem o pracovanie akéhokoľvek druhu. Väčšmi gravitoval k fajčeniu marihuany, hraniu na gitarách a vysedávaniu s tými "teatrálnymi kanadskými hudobníkmi", avšak po nemnohých rokoch to dieťa na Modinovo šťastie precitlo zo svojho nedospelého rebelantského počínania a ohromilo ho pred príchodom svojich dvadsiatych rokov.

Dozvedel sa o všetkom, čo profesia vyžadovala a tento temnovlasý mládenec sa v priebehu dvoch rokov dostal do pozície výkonného riaditeľa, ktorého sa každý hrozil. A papa už nemohol byť pyšnejší.

Navzdor tomu, že Matthew bol Prezident, žezlo mal Wolfhard. Ľudia s ním chceli podnikať interview, ľudia sa s ním dychtili deliť o prosperitu, ľudia ho zbožňovali a desili sa ho.

Jemu však na nich nezáležalo. Záležalo mu výhradne na sebe, svojich predstavách, bohatstve, azda aj na niektorých kráskach, s ktorými mal pomer, ale na nikom inom. Slabiny mu chýbali len z prostého dôvodu: nedbal na smrteľníkov okolo seba.

Prstami si prehrabol havranie kučery a zastonal.

Bol čas ďalšej patetickej schôdze. Muž, s ktorým sa hodlal stretnúť, bol štyridsiatnik, čo mu dlhoval úctyhodnú čiastku peňazí poskytnutú pred rokom.

„Prosím, pán Wolfhard. Povedali mi, že upisujete pôžičky a ja vám všetko do roka splatím. Moje dieťa musí ísť na vysokú."

A tak to Finn uskutočnil. Prispel mu sumou tristopäťdesiattisíc dolárov. Preňho to bol bagateľ. Absolútny bagateľ.

No rok uplynul a bolo načase vrátiť peniaze, táto etapa bola pre Finna najväčšmi uspokojivá vinou jednoduchej pohnútky – miloval, keď ho ľudia, nepodstatné bytosti, prosili na kolenách, aby im doprial viac času, aby ich nepripravil o život či neodovzdal kriminálu.

Ale on na to nebral ohľad. Jeho srdce bolo sťa kameň.

Finn vstal zo svojho kresla, narovnal si snehobiely golier košele značky Louis Vuitton a uprel zrak na čas zobrazovaný jeho pozlátenými hodinkami Rolex: päť hodín poobede.

Jeho osobný svet začínal i končil ním. Slnko sa zjavovalo jedine preňho a luna mu pripomínala, že všetko, čo ho obklopovalo, náležalo jemu.

Lenže Finn Wolfhard netušil, že jedného dňa sa jeho bezchybný a egocentrický život obráti hore nohami.