PROBABLY NOT

Kapitola 1.

Desiatka stratených, unavených a vyhladovaných ľudí sa zastavila. Pozhadzovali veci, ktoré so sebou vláčili už niekoľko hodín, neďaleko seba a všetci sa roztrúsili tak, aby mal každý svoj osobný priestor.
Prešla pol hodina, keď pľac, ktorý si našli, začal naberať podobu útočiska. Porozhadzované tašky naokolo tvorili kruh, uprostred ktorého sa pár ľudí snažilo založiť vatru, ktorá by ich počas noci zohriala. Ostatní sedeli pod stromami a oddychovali po niekoľkých hodinách kráčania lesom.
,,Máte niekto zapaľovač?" Daniel sa rozhliadol vôkol seba.
Útla žena, ktorá sa krčila popri neďalekom strome, vytiahla z vrecka staršieho prechodného kabáta zelený zapaľovač a hodila ho smerom k zdatnému mužovi. Rýchlym pohybom ho zachytil a zohol sa k vatre, ktorú sa práve chystal založiť.
O pár sekund už vysoké plamene vatry ohrievali zúboženú skupinku stratencov. Čupol si pár metrov od ohniska, prehrabal si dlhé plavé vlasy a zaboril pohľad do plameňov. Hlavou mu vírilo priveľa myšlienok, nezmohol sa na žiadne slová.
Praskanie dreva vo vatre vytvorilo pokojnejšiu atmosféru a na tvárach väčšiny bolo jasne vidieť ako sa pomaly uvoľňujú. Ich žalúdky boli sice prázdne, no po niekoľkých hodinách kráčania im úplne stačilo, že aspoň na chvílu cítia teplo. Kolená mali tesne pritlačené k sebe, mädlili si ruky a inštinktívne sa stále viac a viac približovali k zdroju tepla.
Žena, ktorá sa krčila popri strome sa postavila a podišla bližšie k ohňu. Posadila sa na menší starý peň a pritiahla si kabát, na ktorom zips bol pokazený, bližšie k telu. Mala pocit, že je načase prehovoriť.
,,Fajn, čo teraz?" prelomila ticho, ktoré vládlo vôkol nich.
Väčšina ľudí ostala ticho, sami nevedeli ako ďalej. Nikto z nich nečakal, že sa im niečo takéto v živote prihodí, neboli pripravení na takúto situáciu.
Po pár sekundách sa ozvala žena po jej ľavici, ,,Máme oheň, to nám zatiaľ stačí. Teraz je našim cieľom ho udržať do svitania a dohodnúť sa ako si budeme striedať hliadku. Hneď ako vyjde slnko, pôjdeme hľadať zásoby. Je jedno čo, jedlo, lieky, deky, autá, benzín... Čokoľvek nájdeme, bude užitočné."
Vyzeralo to, že so Silviou všetci súhlasia, no trvalo pár minút, kým sa do konverzácie začali zapájať aj ostatní.
Žena schúlená v deke oproti nim si napravila okuliare a neistým hlasom prehovorila, ,,Južne od lesa je neďaleko menšia drogéria a hneď vedľa sú potraviny, ak sa tam dostaneme skôr než niekto iný, zásoby odtiaľ by nám vystačili aj na pár týždňov."
Väčšina hláv bola teraz otočená k Barbore.
Jediný, kto výrazne prejavoval nesúhlas, bol nízky svalovec tmavšej pleti, ktorý sa posmešne zasmial a pokrútil hlavou. ,,No dobre, ale ako vieš, že to je neďaleko? Ak si si nevšimla, sme stratení v strede nejakého poondeného lesa. Cesta tam môže trvať aj hodiny. Ak nás dovtedy niečo nezožerie, tak sa stratíme aj druhýkrát a zomrieme tu od hladu," frustrovane kopol do pňa, na ktorom sedela Rita. Tá ho následne prebodla pohľadom.
Jeho náhla zmena nálad, ktorú chvíľami prejavoval, odkedy sa stretli, už začala liezť na nervy aj tým pokojnejším.
Daniel sa jemne uškeril a po dlhej dobe odtrhol pohľad od ohňa, do ktorého sa díval. ,,Máme podľa teba inú možnosť? Ak tu budeme iba sedieť a premýšľať nad tým, čo sa nám môže stať, nijako si nepomôžeme."
Silvia prikývla. Páčilo sa jej Danielove odhodlanie. Vedela, že práve on bude jeden z tých, vďaka ktorým majú väčšiu šancu na prežitie. ,,Tuto Ježiš má pravdu," mykla hlavou smerom k nemu.
Pár ľudí sa potichu zasmialo, na Danielovej tvári sa však objavil malý náznak zmätenosti. Nevedel, či to bolo myslené ofenzívne, no napriek tomu ostal ticho. Bol to celkom nekonfliktný človek.
Silvia po chvíli pokračovala, ,,Naviac, ty si bol ten, kto nás od začiatku čo sme sa stretli, ubezpečoval, že nás dostane do bezpečia. Nič v zlom Alec, ale zatiaľ si sa preukázal ako riadny zbabelec."
,,Súhlasím. Ak chceš, ostaň si tu. Ale pochybujem, že sa k tebe niekto pridá," dodal Matúš. Vysoký pochudnutý muž, ktorý sa so založenými rukami opieral o strom, síce nevyzeral veľmi zdatne, no odhodlania mal viac než Alec. Z jeho posmešného tónu hlasu bolo každému jasné, že Aleca nemal práve v obľube.
Kritika, ktorá sa na Aleca hrnula pomaly z každej strany, v ňom vyvolala hnev. Zatnutá sánka naznačovala, že po ešte jednej uštipačnej poznámke na jeho osobu, je odhodlaný sa po niekom rozbehnúť.
Keď už sa chcel ozvať, vstúpila do ich malého konfliktu nízka blondína s prízvukom a prerušila ich ,,Fajn ľudia, stačilo. Myslím, že je čas ísť spať. Nemyslím si, že toto je najvhodnejšia situácia na hádky. Zajtra budeme potrebovať veľa energie. Tí, čo chcú ostať, nech sa teda ďalej rozprávajú, ale my ostatní potrebujeme odpočinok." Jej prízvuk robil jej slová trochu nezrozumiteľnými, ale väčšine nerobilo problém pochopiť podstatu toho, čo sa snažila vysvetliť.
Nikto jej neodpovedal. Všetci sa iba súhlasne postavili z miest, kde sedeli a  pobrali sa k svojim batohom, ktoré mali porozhadzované okolo vatry.
Daniel sa postavil a vytiahol z väčšej cestovnej tašky sekeru, ktorá vyzerala mať už niekoľko rokov. ,,Choďte teda, prvá hliadka je moja. O pár hodín sa vystriedame."
,,Pridávam sa," vyhlásil Peter, ktorý taktiež vytiahol zo zadného vrecka svojich nohavíc vreckový nôž.
Netrvalo dlho a skupinku stratencov skolila únava. Každý z nich si v pokoji odfukoval. Spánok ich aspoň na chvíľu oslobodil od spomienok na to, čo sa im za posledných pár dní stalo.
Daniel a Peter sedeli chrbtom k vatre a rozhliadali sa po okolí. V tichosti sa modlili, nech ich prvá noc v lese prebehne bez zbytočných komplikácií a náhodných pocestných. Nevydali zo seba ani slovo, ich myseľ zaplavila vlna myšlienok, v ktorých sa v tichosti utápali.
Aj keď to nikto nepovedal nahlas, každému bolo jasné, že aj keby z tejto situácie raz vyviazli živí, do konca ich životoch ich budú prenasledovať drastické spomienky, na to čím si prešli. Navždy budú mať v hlave obrazy umierajúcich ľudí a už nikdy nedostanú zvuk čvachtania rozmliaždených orgánov, po ktorých stúpali. Každý z nich si prešiel niečím iným, no zároveň tým istým. Pocitu viny, že nechali niekoho zomrieť, sa nikdy nezbavia.