Hockey vs. Figure skating » Larry

7.

- Louis -

"Musíme sa porozprávať," povedal mi.

Ničomu som nerozumel. Prečo je naštvaný? Čo sa stalo? Urobil som niečo ja?

"Uh, dobre. O čom sa chceš rozprávať?" Po otázke som sa chabo usmial a prešiel viac do bytu.

Usadili sme sa na sedačke v obývačke. Teda, lepšie povedané, ja som sa posadil, Niall nado mnou stál ako dozorca vo väznici nad väzňom.

"Takže, Louis, užil si si rande?"

Úprimne, jeho otázka ma naozaj prekvapila. Tváril sa nahnevane a až smrteľne vážne, pretyo som toto naozaj nečakal.

"Ah, Niall, bolo to dokonalé! Boli sme v kine a počas filmu sa na mňa stále pozeral, držal ma za ruku a-" Moje nadšené rozprávanie bolo prerušené tichým zavrčaním z blondínovej strany. Nechápavo som sa na neho pozrel, obočie sa mi takmer spojilo ako som sa mračil.

"Pozerám, že rande si si teda užil, to som rád," zavrčal.

Vôbec sa mi to nezdalo. Keď bol rád, že som šťastný, z akého dôvodu teda vrčal.

"Bolo by to dokonalé," odmlčal sa na chvíľu, než pohoršene vykríkol, "keby to nebol hokejista. Sakra, Louis, HOKEJISTA!"

Ako zakričal, mnou trhlo. Chrbtom som narazil do operadla sedačky. Vyjavene som sa na neho pozeral. Nemal to ako vedieť!

"Ako- Ako si na to prišiel? Nepovedal som ti to," pípol som.

"Ale prosím ťa! Keď som ho videl z okna, zdal sa mi povedomý a keď si odchádzal, spomenul som si, kde som ho videl," vydýchol podráždene. Potom sa však jeho črty tváre uvoľnili a on si povzdychol.

Jeho chovanie ma nútilo klopiť hlavu a rovnako aj svoj pohľad k zemi. Cítil som z jeho hlasu to sklamanie zmiešané s hnevom.

No ja som za to nemohol.

Áno, viem, že môj vzťah s Harrym chápeme len my dvaja a vlastne by sme sa nemali vídať, tobôž sa mať radi, no srdcu nerozkážeš.

Cítil som, ako sa vedľa mňa prehla sedačka pod Niallovou váhou, keď si ku mne prisadol.

"Si si vedomý všetkých následkov, keď vám na to niekto, príde?" opýtal sa. Jeho hlas bol oproti predošlému tichý a bez najmenšieho kúsku hnevu.

Hlavu som zdvihol a zrak ukotvil v jeho modrých očiach.

"Nikto sa to nedozvie," šepol som. Pobavene nado mnou pokrútil hlavou.

"Ale ja to už viem," zasmial sa, no nebol to smiech radosti. Bol plný chladu ako ľadová sprcha hneď po prebudení.

"Ty by si na to aj tak skôr či neskôr prišiel, navyše si môj spolubývajúci," vysvetlil som mu. On sa uškrnul.

"Veru. Bohvie pri akej činnosti by som vás tu našiel," uškrnul sa na mňa.

"Niall!" okríkol som ho pohoršene a radšej od neho odvrátil svoju tvár, ktorá chytala ružový až červený odtieň. Na to nasledoval jeho smiech.

Ach, konečne normálny smiech!

"Tak dobre," utrel si slzy od smiechu a pozrel sa na mňa s širokým úsmevom. "Povedz mi niečo o ňom."

* * * * *

"Wow, teda chalani, začínate ma prekvapovať! Dnes idete opäť načas. Som milo prekvapený, len tak ďalej vy dvaja!" vykrikoval radostne tréner, keď sme okolo neho prechádzali do šatne.

Obaja sme nad ním len pokrútili hlavami, zagúľali očami a zaliezli do šatne. Potom sme zaliezli na sedačky v hľadisku, než nás tréner zavolá na ľad.

Od Harryho som vedel, že dnes tréning nemajú, no vraj sa nemusím obávať, že by ten môj prešvihol. Moc som to nechápal. On tu bude?

Moje nadšenie mi však nevydržalo dlho. Tréner by to nedovolil, ani krasokorčuliari.

Harry tu proste nebude. Po prvé, roznieslo by sa, že tu bol a po druhé, rozpútalo by sa tu peklo...

Dnešný tréning bol naozaj o ničom, keď som na sebe necítil zelený pohľad môjho vyvoleného. Sedel vždy v poslednom rade, kam nedopadá svetlo, či už sám alebo s jeho kamarátom Liamom. No teraz, aj keď som sa tam pozrel, preskenoval všetky miesta, zaostril do tmy, nikde som ho nevidel...

Po sdkončení tréningu, keď už všetci boli na odchode, v kabínke osvetľovača, nad najvyšším radom sedadiel, sa rozsvietilo. Možno sa mi to zdalo, možno nie, no bol tam muž s kučeravými vlasmi.

Obrátil som sa späť k ostatným, no tí už boli preč. Štadiónom sa ozval zvuk kľúčov, ktoré zamykali kabínku. A moja zvedavosť mi nedala, otočil som sa.

"Ahoj mačiatko," ozval sa chrapľavý hlas muža zahaleného tieňom.

"Oh bože, Harry!" vypískol som šťastím celý bez seba a rozbehol sa po schodoch smerom hore. Za ním.

"Vravel som ti, že tu budem. Len som potreboval maskovanie," zasmial sa, keď ma mal v pevnom objatí.

"Som tak rád, že si tu," prehovoril som. No hlas za mnou mi oznámil, že tu nie sme tak úplne sami, ako som sa domnieval.

"Áno, aj ja."

Obaja sme sa pozreli na pôvodcu hlasu. Jeho tvár, prekvapivo, zdobil úsmev.

"Rád ťa spoznávam, Harry, Louis o tebe veľa rozprával," povedal ten blondín, za čo som ho chcel prizabiť.

Harry sa na mňa s širokým úsmevom pozrel. "Vidím, že to máme podobne," mrkol na mňa.

'Takže aj on o mne v kuse rozpráva?' premýšľal som.

"Som Harry, ale to už očividne vieš," usmial sa pobavene na môjho spolubývajúceho a natiahol k nemu ruku na pozdrav.

"Niall, Louisov kamarát, spolubývajúci," na chvíľu sa odmlčal, aby nahodil vražedný pohľad a spevnil stisk ruky na tej Harryho. "A tiež ten, kto ti veľmi, ale že veľmi ublíži, ak mu niečo urobíš alebo zlomíš srdce. A bude mi jedno, že si hokejista, ja sa za Louisa pomstím, to mi ver," zavrčal.

Harry rýchlo pustil jeho ruku a o jeden krok odstúpil.

"Dobre, budem si to pamätať. Si moc presvedčivý," zasmial sa nervózne.

"Síce moc hokejistov v láske nemám, ako aj ostatní, no ty vyzeráš byť celkom v pohode. Asi ťa prežijem," zasmial sa Niall a mrkol na neho.

"Nápodobne Blondi," uškrnul sa Harry a objal ma svalnatou rukou okolo pása.

. . .

Všetkých zdravím!!!

Čo poviete na nový cover príbehu a na novú kapitolu? Síce je taká nudnejšia, ale snáď sa páči 😉

Taktiež, ako to teraz bude medzi Niallom a Harrym? Naozaj sa znesú? Čo myslíte?

Všetkým ďakujem za čítanie, hlasovanie a komentovanie príbehu 😘

- Tommo ❤