ONE DAY...

° 1 °

Pozrela som sado zrkadla. Moje krátke, na čierno prefarbené vlasy boli akohniezdo. Pod modrými očami som mala kruhy ako keby som týždeňnespala. A pravdu povediac to tak aj bolo. Otočila som sa lebo somsa nechcela ani vidieť. Urobila som si rannú hygienu a obliekla sa.

Vyšla som zkúpelne a prvé čo som uviedla boli moje pobalené kufre. Uvedomilasom si že zajtra odchádzam a cítila som sa hrozne. Aj keď viem žeto je moja vina.

Z nočnéhostolíka som zobrala telefón a cigarety. Otvorila okno a vyliezlavon. A prečo som nešla cez dvere? Z jedného jediného dôvodu. Už2 týždne som nikam nemohla chodiť.

Ale teraz keďviem že som tu posledný deň na dosť dlhú dobu, musím ísť zaním a rozlúčiť sa. A tak som vyliezla cez okno a utekala som.Utekala som na jediné miesto kde trávim posledné dva mesiace. Nacintorín. Áno viem je to morbídne ale má to svoje dôvody. Ajeden je napríklad ten že ta je jediný človek ktorého som kedymilovala.

Pred bránoucintorína som sa zastavila. Pozrela som sa smerom k jeho hrobu aniekto tam bol. A to mi prišlo dosť čudné lebo rodinu nemal, jehonajlepší kamarát sa po jeho smrti odsťahoval a odvtedy o ňom aninepočuť. Nevedela som čo robiť. Tak som iba stála a pozerala napodľa môjho názoru chalana, ktorý stál pri jeho hrobe. A potomvycítil môj pohľad. Otočil sa a pozrel sa na mňa.

Vtedy som simyslela že zomriem aj ja. Pozerali na mňa tie krásne hnedé oči.A jeho tvár. Nechápala som. A toto je posledné čo si pamätám.Potom som sa zobudila v nemocnici a nechápala som čo sa stalo.

Pri posteli nastoličke sedela moja mama a ustarostene na mňa pozerala. Keďvidela že som sa zobudila rozplakala sa.

,, Mami čo sastalo?" spýtala som sa jej lebo ešte stále som nechápala.

,,Ani minevieme.."

,, Ako to ženeviete?" teraz som už úplne nechápala.

,, Boli sme domas tvojím otcom keď nám volali z nemocnice. Vraj ťa sem doniesolnejaký chlapec, ktorý ťa našiel ležať v bezvedomí predcintorínom." povedala a znova sa rozplakala.

Vtedy som sispomenula na chlapca na cintoríne. A dostala som šok.

,, Kto bol tenchlapec? Je ešte tu? Ako ma našiel? A ako vyzeral?" začala somzo seba sypať otázky a mama na mňa pozerala ako na zjavenie.

,, Neviem zlatkovraj ťa len priniesol a potom utiekol preč, najprv si mysleli žeto on ti ublížil."

,, Chápem."povedala som smutne a odpila si z vody ktorá bola na stolíku vedľamňa.

,, Čo sivlastne robila zas na cintoríne? Nepovedali sme ti o tom niečo? Aak by si zabudla mala si domáce väzenie..." povedala mama aškaredo sa na mňa pozrela.

,, Chcela som sasním rozlúčiť predtým než odídem."

Na totoneodpovedala len sa na mňa smutne pozrela a so slzami v očiach sausmiala. Potom tam len sedela a držala ma za ruku kým somnezaspala.

Keď som sazobudila už bol v izbe aj otec a rozprával sa s mamou.

,, Zajtra ránoju vraj pustia ale dnes musí zostať cez noc na pozorovanie."

,, Prečo musímzostať?" spýtala som sa otca.

Ktorý keď siuvedomil že som hore škaredo na mňa pozrel. Áno, iný rodič bybol rád že jeho dieťa žije no môj otec bol z iného cesta.Vychovával ma prísne. A keď som začala pred dvoma mesiacmiporušovať pravidlá to on prišiel s návrhom poslať ma dopolepšovne. Mama najprv nesúhlasila ale keď som si pred týždňomsnažila vziať si život prikývla mu nato.

,, No prečoasi? Lebo ľudia bežne neodpadávajú na ulici." povedal drsneotočil sa a odišiel.

Mama sa otočilaa zas si sadla na stoličku.

,, Zlatko...zajtra ráno o 8 ťa pustia a vyrazíme hneď na cestu lebo o 12 tamuž musíme byť." povedala mama smutne.

,, Takže ma tamaj tak beriete áno? Nezmenila si názor ani ty ani otec?" spýtalasom sa

,, Nie, chcemeti len dobre. Chceme aby ti bolo lepšie. Aby si bola zase to našedievčatko ktoré sme predtým poznali."

,, A myslíš siže tam mi bude dobre? Medzi zločincami, kriminálnikmi, úchylákmia čo ja viem čo ešte za háveď ta je?? Že sa tam budem cítiťlepšie a všetko bude ako predtým? Tak to sa sakra mýliš."kričala som na ňu tak hlasno že sa na nás pozerali ľudia zchodby.

,, Samantha,vravela som ti že to nie je taká polepšovňa. Je to na inej úrovniako si myslíš sama uvidíš. Sú tam profesionálny zamestnanciktorý ti pomôžu a všetko bude lepšie. Sľubujem!" povedala achcela ma chytiť za ruku ale ja som sa otočila zatvorila oči azačala som plakať. Ona vstala a odišla.

A ja som tam ostala samaako vždy a plakala som kým som nezaspala.