Venovaná @S-itch:) Snáď sa bude ľúbiť:)))
Date? No.
„Ah slečna Mercio, vaše okuliare,“ Postavil sa z tej pohodne koženej sedačky, napravil si sako a do tých jeho až nepríjemne jemných rúk chytil moje okuliare.
„Vďaka pán Butler,“
„Oh nie slečna Mercio, tykajte mi, som Austin,“
„Cassiopeia,“
„Nádherné meno,“ jeho oči žiarili, žiarili ako slnko počas búrky. Boli to tie najkrásnejšie oči aké som kedy videla.
„Vďaka,“ moje tváre začali naberať odtieň bledo ružovej a to len kvôli pochvale môjmu menu.
Chystala som sa na odchod, nevidela som dôvod prečo ďalej zostávať v jeho kancelárii. Moje nohy sa dali do pohybu, chytila som kľučku od mohutne veľkých drevených dverí a snažila sa ich otvoriť.
„A slečna Mercio?“
Dvere boli napol otvorené a ja som v nich zamrzla keď moje priezvisko dnes vyslovil už po tretí krát. Moje meno sa mu rozplývalo na jazyku keď ho vyslovuje ladnejšie ako to svoje. Pohral sa s ním, hral sa so mnou, a ja len viem že túto hru hráme dvaja.
„Čo by ste povedali na večeru, uvítaciu večeru samozrejme, oslávime vašu novú prácu,“ slová uvítaciu večeru samozrejme zrazili moje sebavedomie k zemi a mierne predtuchy že by to mohlo byť rande.
„Myslím že to by šlo,“
„Smiem vedieť vašu adresu?“ V polovici vety sklonil svôj pohľad ku zakladaču v ktorom začal listovať. Potom svoje oči uprel znovu na mňa a moje kolená začali panikáriť. Nechápala som načo potrebuje moju adresu, bola som si istá že vie adresu na ktorej bývam len chce aby som to povedala, nahlas.
„Avda Diagonal 47.“ Moje pery sa skrútili do niečoho čo malo vytvárať úsmev, nebola som si tým veľmi istá.
„ Moje auto Vás vyzdvihne o pol šiestej a odvezie Vás na dané miesto.“
Pochopila som, je to tajnostkár.
Po jeho posledných slovách ktoré mu vychádzali z mierne napuchnutých pier som opustila jeho kanceláriu. Pani Blakchardová mala na tvári ten jej stáli úsmev a ja som opustila vysokú luxusnú budovu na ktorú by ste nikdy nepovedali že to je cvičiteľská základňa.
Pár drobných som položila taxikárovi do dlane a opustila taxikárske auto. Zväzok kľúčov som si poťažkala v rukách a otvorila starodávnu gotickú bránu. Nohami som prepletala po schodoch pokiaľ som sa nedostala na štvrté poschodie. Myslím že ak by som si zlomilo nohu, asi ťažko by som o barlách zvládla toto stŕme schodište.
Odomkla som si a svoju kabelku aj s taškou s novými vecami, ktoré by sa patrilo po celom dni oprať som hodila na zem v predsieni.
Vyzula som sa už teraz už z nepohodlne tvrdých šľapiek a okuliare si vymotala z vlasov. Položila som ich na najbližšiu poličku a odobrala sa do kuchyne.
Chvíľu mi trvalo pokiaľ som medzi všetkými skrinkami našla poháre, do jedného z nich som z kohútika nechala natiecť studenú vodu a hrdlo pohára som si prilepila na pery. Studená voda stekala dolu mojím hrdlom ktoré pociťovalo úľavu, nielen od smädu ale aj od tepla ktoré moje telo pomaly začalo odháňať. Bolo to ako hasiť rozpálene uhlíky dreva.
