The Soldier I Met

Kapitola 4.

Nevedela som spať. Bolo ráno o pol tretej a ja som nespala. Keď som už hore prejdem sa po byte. Keď som vošla do obývačky tak som dobre nevyskočila na strop. Na Buckyho som úplne zabudla. Hneď mi všetko udrelo do hlavy, ten list, sms od Lizzie a Buckyho vystrašená tvár. Vošla som do kuchyne a vypila pohár vody. Keď som sa vrátila do obývačky už bol hore. Pozrel sa na mňa ale nemal ten svoj zvyčajný úsmev, mal taký naraz smutný a zľaknutý výraz tváre. "Dobré ráno Evie. Aspoň ty si spala dobre?" "Dobrým ránom by sa to nedalo nazvať, spala som dobre okrem toho že som mala nočné mory." Pozrel sa na mňa a mal stále ten výraz. Nevydržala som to a objala som ho s nádejom úsmevu. Úsmev som ale nedostala. Sadla som si vedľa neho a povedala "Bucky prosím usmej sa, viem že ťa to trápi tak ako aj mňa ale niečo musíme urobiť." Nadýchol sa a povedal "Včera som ti povedal že ti vysvetlím kto je Hydra. Radšej si sadni pohodlne bo to bude na dlho. Hydra bola, vlastne je organizácia ktorá počas druhej svetovej vojny zbierala vzácne artefakty. Vtedy bol veliteľom istý Johann Schmidt a ak si dobre pamätám zomrel. Vek som ti nehovoril, mám 99. Chytili ma keď som sa stratil na misii so Stevom Rogersom, áno s tým Stevom. Napichali ma so všelijakými vecami. Bol som ich pokusný zajačik. Stevovi sa ma podarilo zachrániť ale na ďalšej misii som vypadol zo vlaku do hlbokej rokliny. Ľavá ruka sa mi úplne zničila. Hydra ma zase našla a dala mi toto. " Dal si dole bundu a namiesto ľavej ruky tam mal kovovú ruku na ktorej bola červená hviezda."Stal som sa ich najlepším zabijákom, po každej misii mi to vymili mozog takže som si nič nepamätal. Keď ma nepotrebovali tak ma zamrazili, preto mám toľko koľko mám. Pred dvoma rokmi ma poslali na ďalšiu misiu, mal som zabiť Steva. Nejak sa mi podarilo uniknúť takže som začal nový život. Ale zase za mnou prišiel nejaký týpek a povedal pár ruských slov a ja som sa reštartoval na zabijaka. Poslal ma za Stevom. Ten mi pomohol si spomenúť a úspešne zo mňa zase spravil Buckyho spred vojny. Odvtedy sa pokúšam žiť normálny život. Ale ako vidím Hydra si ma zase našla, má agentov všade. Ukradli Jacoba a možno aj do neho pichajú veci ktoré by si ani nechcela vidieť. Vedeli že chodíme a vždy útočia na dôležité veci. Prekvapuje ma že neukradli hneď teba, možno chcú aby sme sa ho vydali pátrať spolu a vtedy chitia nás oboch. Na chvíľu som bol šťastný že som mohol zabudnúť na tieto veci ale duch minulosti ma ešte vždy nasleduje. Mysli si čo chceš ale už nie som ten zabijak. " Nevedela som čo povedať. Takže to je on, ten Bucky o ktorom sa hovorilo že zabil nejakého kráľa. A ten Steve?! Kapitán Amerika?! Vždy si nájdem čudákov, ale milujem ho či je to nájomný vrah alebo či je to iba smradľaví pratač stajní. Chytila som ho za kovovú ruku, bola studená. No to sa dalo čakať. "Bucky mne si taký istý ako keď som ťa spoznala. Nezaujíma ma že máš kovovú ruku alebo či si skoro storočný dedko ktorému vymívali mozog. Milujem ťa tak či tak. Ak chceš, tak ďalšiu noc môžeš zase tu prespať ale Jacoba musíme pohľadať. On a Lizzie mi pomohli na nohy keď som sem prišla." Vzdychla som si. Aj on."Ďakujem, ešte nikto ku mne nebol taký milý. " Konečne sa usmial."Nie si jediný kto mal problémovú minulosť. Rodičia mi zomreli keď som mala 10, žila som s babkou. Keď som mohla hneď som sa sem presťahovala a začala študovať. Ach... no je skoro, občas som si zvikla zabehať, ideš aj ty?" Znova sa pousmial "Ale však nemám bežecké veci, keď prídeš so mnou na byt tak môžeme." Žmurkol ja som sa zasmiala a šla som urobiť raňajky. Uvarila som párky a do dvoch pohárov urobila kakao. Keď som sa obrátila tak tam stál. Podala som mu tanier a pohár. Iba sa usmial a bez slova si sadol ku stolu. V kľude sme sa najedli. Po raňajkách som sa prezliekla do bežeckých vecí a šla ku dverám. Bucky už ma čakal. "Tak hotová?" Už aj vtipkuje, akcia zlepšiť náladu úspešná. Vyšli sme z hotelu a nasadli na motorku. Zastavil pred čiernou budovou. "Tak tu bývam. Nie je to bohviečo ale je to miesto ktoré nazývam domov." Vyšli sme na prvé poschodie a on otvoril jedny dvere a vošli sme. Bol tam aspoň taký bordel ako u mňa. "Aj ty to tu máš pekné." "Žijem tu sám tak azda chápeš prečo je tu bordel. Skočím sa prezliecť a môžeme bežať." "Čakám." Sadla som si na jeho gauč a čakala, mal fakt pekný byt. "Tak a som tu." "Si rýchli, len aby si aj tak bežal." Zasmial sa a povedal. "Na svoj vek som plný prekvapení." Vyšli sme z budovy a vonku bola ešte vždy tma. "No čo kde ideme?" Spýtala som sa. "Len ma nasleduj." Začali sme behať a mal pravdu. Bol rýchli ale všímal si či aj ja vládzem. Namierili sme ku parku a zastavili sme sa až pri našom miestečku. Zastavila som a ruky som oprela o nohy. "Fúú si fakt dobrý, ako sa zdá aj starý pes vie niečo nové." Iba sa usmial a sadol si ku stromu. Sadla som si aj ja. "Evie som monštrum, neviem nič iba zabíjať." Chytila som ho za plecia a prehovorila silným tónom. "James Buchanan Barnes ak ešte raz niečo také povieš nepraj si ma. Pracovala som s koňmi takže nejakú tú silu mám. Minulosť je minulosť, aspoň keď si so mnou na ňu nemysli." Videl som na jeho tvári úctu aj radosť. "Ak to hovoríš takto." pozrel sa mi rovno do očí "Nemôžeme tu sedieť celý čas, vráťme sa ku motorke a potom ku tebe." "To by bolo dobré, škola začína o piatej." Odbehli sme naspäť a vyšli sme do bytu. Zase som počkala na gauči. Aj teraz bol rýchly. Odviezol ma ku mne a odprevadil ma hore do môjho bytu. Obliekla som sa do normálnych šiat a dala som si chleba so salámou. "Tak môžeme, ináč tu máš kľúče. Daj pozor keď tu nebudem." "Dám." Keď zastavil pred školou som zosadla, dala mu pusu a odišla.