My Future Past

Strašiak

Zdravím ťa. Väzenie je nič moc. Nedá sa tu nič robiť. Len sedieť, ležať a rozmýšľať. A stále dookola. No má to aj pár svetlých stránok. Ako napríklad jedlo, či rozpravanie ti môjho príbehu. Asi sa divíš, prečo som tu ak je Teodor niekde na psyhiatríí. Pozorne čitaj a dozvieš sa to neskôr. 

~ ~ ~ 

,,Hovoril som ti, že sa máš poriadne sústrediť..toto určite nieje rok 2000"povedal Daniel a ja som sa poobzerala okolo. Zas sme pristáli na chrbty a nie na nohy. S tým sa musí niečo urobiť. 

,,Jasné, jasné. Som len zaciatočník. Poďme sa tu poobzerať a nájsť niekoho" zahlásila som a postavili sme sa zo zeme. Ako som sa otočila, vrazila som do niečoho. Pozrela som sa na to a na smrť ma to vystrašilo.

,,Do pekla! Čo to je?!" povedala som vystrašene a Daniel sa len  pousmial.

,,Čo sa smeješ?" zazrela som naňho.

,,To je strašiak. Ľudia ho dávali na polia aby vystrašili zver" odpovedal so smiechom.

,,A ľudí, si zabudol dodať." povedala som a vybrali sme sa preč. 

,,Keby si trochu čítala knihy o histórií alebo pozrela nejaký ten film, tak by si o tom vedela. Poďme sa tu poobzerať." Kráčali sme asi desať minút a prišli sme k jednej charči. Vonku stál starší pán a polieval s malým chlapcom nejaký stromček. Zbadali nás, že k nim kráčame a pomaly k nám vykročili tiež. 

,,Zdravím. Som Benjamin. Čo vás k nám privádza?" Opýtal sa a s Danielom sme odpovedali.

,,No, sme obhodníci a..." a nevedela som čo ďalej.

,,A prepadli nás. Všetko nám ukradli a tak sme sa vybrali peši domov" dopovedal Daniel 

,,Ooo to je nemylé. Poďte k nám, na chvíľku si oddýchnete a najete sa. A prečo máte na sebe také zvláštne šatstvo?" začal sa diviť starší pán. 

,,No too.." Daniel sa snažil niečo vymyslieť za 2 a pol sekundy.

,,To je najnovšia móda. Kupujú si ju tisícky ľudí v celej krajine. Nedivte sa že nas prepadávajú a kradnú ju" teraz som zasa Daniela zachránila ja. Povedala som a zasmiala sa. 

,,Že sa ja blbec pýtam" povedal a usmial sa. S Danielom sme si vymenili nervózne pohľady a nasledovali sme ho do chalúpky. Čím bližšie sme šli, tak sme počuli krik a hádku. Väčšinou vykrikovala nejaká žena. Vošli sme dnu a hlasy stíchli. V izbe bola jedna žena ktorá mi bola nesympatická, proste taká sekera. Druhý bol muž, asi jej manžel, ktorý bol zrejme pod papučou a bolo mi ho trochu ľúto. A ešte tam sedelo jedno dievča, ktoré malo zvláštny pohľad. 

,,Zdravím" povedala som po chvíľke ticha. Rodinka si nás poobzerala. 

,,A to je zasa kto? Načo sem vodíš ľudí keď nemáme ani my čo do huby?" Začala klásť otázky žena. Starý muž jej radšej neodporoval a ten malý sa skoval zaňho.

,,My nepotrebujeme jedlo. Len sme si chceli na chvíľku oddýchnuť z dlhej cesty" povedala som a dúfala, že sa tá žena nezačne hádať. 

,,Sme obchodníci z ďalekých krajín, no bohužiaľ, prepadli nás" ozval sa aj Daniel. Žena ku nám podišla s handrou v jednej ruke a varechou v druhej. Prezrela si nás a nepohodlne sa usmiala.

,,Tak vás tu vítam. Oddýchnite si a môžete pokračovať v ceste" povedala a usmiala som sa na ňu. Aj ona na mňa, ale takým tým falošným úsmevom. 

,,Som Florence. Môj muž sa volá Jacob a naše deti Violet a Victor. A môj otec sa vám už asi predstavil" predstavila nám všedkých  Florence.