My Future Past

Krákrá!

Zobudila som sa na hlasný hluk netuším čoho. Pomaly som otvorila oči a videla ako sa na mňa rúti niečo veľké. Boli v ňom dvaja ľudia a snažili sa zmierniť rýchlosť. Okamžite som sa prebrala a utekala odtiaľ do bezpečnej vzdialenosti.

,,Tak toto je automobil" pomyslela som si a prezerala si zopár aut, ktoré boli v tejto dobe asi raritou. Lenže nie som v roku 1000. Ale to nevadí, hlavne že som preč. Spomenula som si na Daniela. Kde v pekle je?

,,Daniel!" zakričala som a hľadala som ho pomedzi ľuďmi, ktorý na mňa divne pozerali. Kto vie prečo..

,,Čo je? Ešte ste nevideli niekoho kto niekoho hľadá?" povedala som jednej načačkanej paničke, ktorá na mňa hodila opovrhujúci pohľad a odkráčala preč.

,,Daniel!" moje hľadanie pokračovalo asi 15 minút. Medzi tým sa na mňa nalepilo nejaké dieťa čo ma furt ťahalo za rukáv a hovorila nezmyselné -krákrá, krákrá...

,,Nazdar. Ehm, mohla by si prosím ťa prestať?" skúsila som to milo ale ako som predpokladala, nepomohlo.

,,Ee. Krákrá.." zasa začala. Po chvíli som prestala mať trpezlivosť. Vytiahla som Danielovu laserovú baterku a nenápadne jej s ním zasvietila do očí. Tím som získala pár minút (zase) a rýchlo som bežala do nejakej uličky skovať sa.

,,Tak tu si!" zrazu sa v tej uličke objavil aj Daniel. Padol mi kameň zo srdca. No, jeho výraz hovoril za všetko. Bol v ňom strach, zlosť i agresivita. Pomaly som začala cúvať.

,,Ale noták, snáď sa ti tu nepáči?" skúsila som trochu pozitivity. No ten pohľad.. radšej som začala utekať. Neviem kam, no čím ďalej som bola od Daniela, tým som sa cítila viac v bezpečí. Človek by povedal že 50-ročný, nie celkom zdravý človek ktorý si dal každý deň poldeci by utekal pomaly, no opak bol pravdou. Daniel ma dobehoval a tak som zabočila doprava. Ďalšia ulička, len špinavšia plná zvratkov a bohvie čoho. No a ja, veľmi šikovný, človek som do toho samozrejme spadla. Daniel ma zodvihol, chytil za predlaktie a ťahal odtiaľ. Polhodinu som počúvala jeho prednášku o tom čo sa mohlo stať a ako sme mohli zomrieť.

,,Jasné, jasné..ale sme v poriadku nie?" povedala som a Daniel neodpovedal. Len kráčal ďalej.

,,Musíme si zohnať nejaké iné oblečenie. V tomto sme nápadný" povedal a ja som súhlasila. Pretože mať zvratky na oblečení určite nechcem.  Zrazu som si všimla že za nami beží to malé dievča ktoré ma otravovalo.

~ ~ Rok 2184 ~ ~

Po dlhej chodbe kráča strážca Teodor a nesie oznam o úteku dvoch ľudí, ktorí porušili pravidlá. Priložil ruku na dvere, ktoré mu skontrolovali totožnosť, otvorili sa a vošiel dnu. Pri stole sedeli 4 vládcovia.

,,Dobrý deň. Nesiem zlé správy" poznamenal a začal hovoriť o tom ako utiekli Cate a Daniel Worran.

,,Okamžite ich nájdete a privediete sem. Viete si predstaviť ako môžu zmeniť históriu? Ani jeden z nás sa nemusí nikdy narodiť!" povedala nahnevane jedna žena.

,,Prepáčte ale oni zmizli niekde v čase. Ako máme zistiť kde sa nachádzajú?" spýtal sa strážca.

,,To je vaša práca, nie naša" dodala žena a strážca sa obrátil a odišiel. Teodor mal 40 rokov a nebol to práve ten typ aký by si s vami pokecal pri pive. Bol to starý zatrpknutý muž, ktorého zaujímalo len zatýkanie a väznenie ľudí. Už len preto že sa kedysi sa Danielom pohádali ho chcel zatknúť.

,,Asi by som sa mal vrátiť do toho Danielovho úkrytu a prehľadať to tam. Vy dvaja, so mnou!" zakričal na dvoch strážcov a išli do Danielovho laboratória. Chvíľu im trvalo kým odhalia prístupový kód ale zistili ho.