Spieval som jej tajomné slová
Z hĺbky mojej duše,
Stretával som ju, zas a znova
Na okraji súše.
Čakal som to dokonalé stvorenie
Ktoré som si vymyslel,
V duši som počúval zvonenie,
Brali to ako nezmysel.
S tebou som si líhal spať,
Ty si mi spievala.
Teba bol hriech nepoznať,
Keď ty si ma poznala.
S tebou som sa mestom prevážal,
Sám na dvojitom bicykli.
Do ľudí som schválne narážal,
Aby po mne vykríkli.
Teba som chcel na veky
Ľúbiť a bozkávať,
Svoju popraskanú dušu
Tebe odovzdať.
Buďme aspoň trocha realistický,
Vymyslel som si dievča,
No a oddnes ma až na vždycky
Na psychiatrii liečia.
No, tak som asi jediná, čo takto premýšľa nad imaginárnymi priatelmi? Ozvite sa niekto!
YOU ARE READING
Temnota
PoetryTemnota meno nemá, zostala celkom nemá. Nepovie prečo taká je, nádej vždycky vysmeje. Smutný národ zostal dnes, radosť zhltol temný pes. Pes trojhlavý čo stráži dom, v ktorom žije práve on. Ten čarodejník bez mena, za jeho hlavu je odmena. Aj ja h...
