Červy sa mi pomaly zarývajú do mozgu, cestou k paranojám mojim, zožierajú ma za živa a po večnosti, znova sa bojím.
Stojím na prahu zbláznenia, všetky obavy sú späť, a istoty niet.
Moja vrana opäť hlasno kráka,
sedí v rohu,
zatiaľ čo v mysli sa mi zmráka.
Opäť spávam, no strach ľahnúť si,
lebo v snoch opäť zavítam v priepasti.
V osobnom inferne môj obraz sa mi vysmieva. Neútočí, avšak trýznivými myšlienkami ma zožiera. No labuť v kresle mi hovorí, " hlupák, nebuď zbabelý, ona tam niekde stojí, zahalená v mystérii, má zase tie šaty, ktorými ti lahodí." Strácam sa zas, raz. S mysľou chorého básnika, konfrontujem tieto tvory fiktívne,
Ktoré v hlave mi kričia svorne.
Dennodenný boj o kontrolu, kde vyhrať môže len jeden, a aj tak len mne na škodu. Rád by som sa postavil, šiel z vlastného hrobu.Drasticky sa vykopal, len ležal som tu tak dlho, že z toho zvyk sa stal. A ona je hrobár, kat, záchranca. Nemal by som byť sám sebe radca.Je nebezpečná. Jediným kúzlom ma spútala.Avšak je aj ona mojím kúzlom spútaná? Vo vlastnom tichu by už niekde mal prísť godot.
Pokladá pero, plesne po čele, idiot.
