Tam , kde kedysi prázdnota ,hnus a strach
V zákutí temnej izby , sídlil popol a prach
Dlho sem nikto nenavštívil, citov si vrah
Zabíjal si, utekal si, neprekročil dverí prah
Vpúšťal len démonov, od ktorých len bral
Citová bezmocnosť, kde s citmi sa len hral
Vzdialené krásy emočné boli neznáme
Hovoril si, ľudia ,na čo sa to hráme ?
Aj tak len klameme, sebe, otcovi, mame
A potom z čista jasna, stála vo dverách ona
Sama, v kaluži sĺz ,viečka ťažké , poškodená
Neviem, prečo dnu som ju pustil, alas
Cez prah prešla , rozprávala rýchlo a nahlas
A rozprávala do skorého rána, zlomila ma
Asi u mňa zostať chcela,cítila sa u mňa doma
Zrazu chcel som počuť viac , znova a znova
Zrazu vzplanul som ako Modrá supernova
Videl som,že aj ona, priznala skromne
Rozumel som jej , rozumela ona mne
Nestretli ešte taký jeden druhého
Toľko spoločného , a toľko nového
Tmavá izba zrazu plná farieb
Plná jej citových malieb
Bola iná, ja pre ňu iný
Vlastne obaja takí istí
Len jeden pre druhého čistí
Spolu zabudli na okolitý svet
Vskutku krásny to kvet
Otvorím oči.
Je to sen, je to realita, blúznim? Neviem.
Doteraz spal som s otvorenými očami
No teraz pri zmysloch, už ani nebdiem
Zrazu potreba opísať tento pocit krásny
Už dlho som nebol takto po cite hladný
Ona ukojí ho hladom svojím, asi prišla z lesa
Srdce plesá radosťou, a my vznášame sa
Prechádzam sa mlynmi za zvuku našich piesní
Bez cieľa, či direkcii jasných ,srdce mi besní
S mysľou starca mi príde tak krátky čas večný
Ako by poznal som ju už pred tým ,avšak
Žila len v tajných predstavách, ako v skrini strašiak
Len myšlienka na ňu a hruď sa mi chveje.
Bola vždy všetkým čo chcem, a teraz ňou je.
A teraz Je tma.
Žiaden pojem o čase, ale je už asi pol noc znova.
Myslím na tón v jej hlase, potom na chuť jej lona,
V čiernej noci nachádzam na oblohe práve teba
Poddať sa tým citom? Ah , tak dobre teda
Veď sme taká duša, čo takú druhu vždy chcela
Asi to budeš ty , veď mi ťa cigánka vyveštila
Dáš mi seba , ja ti mňa, možno tomu sama neverila
Ale sme tu, tak plač, raduj sa, krič, ty víla malá
Lebo stvorili sme vesmír ,kde sme len my dvaja.
Narúč v náručí jeden druhého v objatí víta .
A je to krásne, ukončenie básne si to pýta .
nemôžem o tebe básniť stále , veď bola by si sýta .
Avšak len rýmami sa vie podať tá krása skrytá .
A teraz svitá.
