Sedí v kúte , kryje si krídlom tvár hanebnú .
Zobákom cvaká, čaká na hodinu osudnú
Kráka svoju melódiu , čo nocou sa nesie
Duša skazená , zničená , smutne si hlesne
"Kto je ochotný počúvať , krákanie moje besné?"
Keď naokolo krásnych vtákov štebotanie
Sa nesie?
"Neustále sa sťažuješ ." Povie mu labuť v kresle.
"Ja krásna som , no nikto v náručí ma nestisne"
Hneď odsúdi , že namyslená a povrchná som,
No nenazrie mi do utrápenéj mysle ."
Dopovie, nie moc nadšeným hlasom .
"Teba v noci nikto nevidí , ja päsť na oko som."
Vrana hľadí , neveriac ušiam vlastným .
Zahniezdi sa , zakráka krikom hlasným .
"Ja by som rád v strede pozornosti bol ,
Avšak , vtedy len posmešky navôkol .
Ty vo svetle reflektorov Potešenie nenájdeš ?
Obdivy z každej strany , no ty ho nechceš?
Čudujem sa , labuť pekná , a že ja sa sťažujem."
Spoločného slova ani jeden už nenašiel ,
V žiali sa utápali .
Každý mal , to čo ten druhý len chcel .
A tak len závideli.
