Cez krv k notám [Pozastavené]

Prológ

Volám sa Kuro. Práve teraz ležím vedľa postele a pozerám von ako prší, aspoň niečo pozitívne dneska. Prečo pozitívne? Mám rád dážď, veľa ľudí ho nemá rado, boja sa že zmoknú, majú s ním nejaký problém. Ja takýto nie som, keď prší a vyslovene musím ísť von, tak si neberiem dáždnik a je jedno aký silný je dážď, chcem ho cítiť. Všímam si že ľudia sa na mňa často krát preto aj blbo pozerajú, čo mi nieje dvakrát príjemné, preto sa snažím chodiť cez miesta kde chodí najmenej ľudí a vyhýbať sa im. Všeobecne to robím alebo sa o to snažím aj keď neprší. Prečo? bojím sa ľudí, ale nie báť ako od slova báť sa... myslím to tak, že, ja neviem...

[Spomienky na minulosť]

Už od mala som si všímal, že ľudia proti mne dačo majú, ako keby hneď čo ma uvidia som ich nepriateľ, asi vyžarujem nejakú zlú auru zo seba alebo neviem... proste ľudia ma hneď nemajú radi alebo mi robia zle, buď sami alebo aj spolu s ostatnými. V tomto mám dosť dobrú pamäť, už od škôlky som si všimol že mi ostatný robili zle, bili ma, nadávali mi alebo sa so mnou nebavili. Nemal som žiadnych kamarátov. Vtedy som to ešte, tak nevnímal ako teraz, takže som nevedel ako reagovať ale nebolo mi to príjemné to som vedel. Nanešťastie po nástupe do základnej školy, väčšina ľudí zo škôlky išli tiež tam, našťastie ani jeden do mojej triedy. Myslel som si že na základnej škole to bude iné ale nebolo... Síce ste s tými ľudmi 6 rokov, ale cítil som sa tak isto ako aj v škôlke. Tu taktiež hneď od začiatku som im nepadol do oka a ani učiteľom. Mali niečo proti mne, vždy som bol na okraji triedy a aj keď som si tam našiel zo jedného alebo dvoch kamarátov, tak to neboli kamaráti ako taký. Ja kamaráta alebo priateľstvo vnímam úplne ináč, tam v škole to boli len kamaráti v škole. Mimo školy, neznámi ľudia, ktorý sa občas pozdravili. Hovorí sa že školské časy sú najkrajšie v živote. Ja tomu aj verím, ale ja také šťastie asi nemám, čo sa týka základnej školy, tak to nebolo vôbec tak, žiadny dobrý kamaráti, žiadne pekné zážitky na ktoré by ste ešte teraz spomínali alebo prvá láska... proste nič... Na konci deviateho ročníka, keď som videl ako sa všetci lúčili, fotili sa alebo rozprávali že sú šťastný že idú spolu na strednú školu, bolo mi vtedy do plaču. Ja som len stál bokom a hovoril si v duchu že budem už rád keď z tadiaľto odídem. Nastali letné prázdniny, prázdniny mám rád aj keď sedím celý deň len doma v tmavej izbe, nemám žiadne koníčky ani priateľov. Čo sa týka tých koníčkov, tak je to skôr tak, že mám rád určité veci akurát veľa z tých vecí je takých, kde by som musel ísť medzi ľudí alebo tak, a nato ja nie som veľmi psychicky pripravený a strašne toho ľutujem. Je veľa vecí ktoré by som chcel skúsiť ale nemám na to, napríklad mám rád lukostrelbu, zistil som to, keď v nejakých anime strieľali z luku a vtedy sa mi to veľmi zapáčilo. Chcel by som si to skúsiť ale keď ste na všetko úplne sám, tak je to ťažké a z môjho pohľadu aj nemožné. Ďalej mám fakt veľmi rád parkour, akurát to je problém ten že učiť sa parkour sám je dosť ťažké, potreboval by som niekoho, alebo by to bolo aspoň pekné keby ste sa to aj s niekym učili, vysvetľovali by ste si to navzájom a hľadali prekážky a zdolávali ich... chcel som to skúsiť aj sám ale v mojom meste nieje veľmi prostredie na to, a také kde by aj bolo, tak je to tam, kde je dosť ľudí a ja som všeobecne aj dosť paranoidný, že sa na mňa ľudia pozerajú. No a ešte mám rád hranie na gitare, taktiež to na mňa prišlo, pri pozeraní anime a veľmi sa mi to zapáčilo a chcel by som sa hrozne naučiť hrať na gitare problém je ten že gitara nieje najlacnejšia a učenie naň sám je skoro nemožné, ale rád si predstavujem že viem hrať na gitare a že mám kapelu. Čítal som si veľa príbehov o kapelách atď, snaď sa mi to podarí raz... a viacmenej ako posledné mám rád bojové umenia, alebo skôr vedieť sa brániť, pretože svet je plný zlých ľudí, a ja by som chcel vedieť sa brániť ak by som sa ocitol v probléme. Doma mám teleskopický obušok, je to hlavne preto že sa mi to dosť páči ako neletálna zbraň, dosť často ho nosím pod bundou len tak ak by sa niečo stalo aby som sa vedel brániť, aj keď s tým obuškom neviem zaobchádzať tak ako by sa malo, ale lepšie byť pripravený než zaskočený. Nemám sa ani na koho obrátiť, priateľov nemám a ani rodičov, otec bol alkoholik a večne sa s mamou hádali vtedy som bol ešte menší, v dôsledku toho ako ju otec týral začala mama tiež piť a opila sa k smrti, otec sa v dôsledku toho o pár dni opil k smrti tiež, zanechalo to na mne dosť psychické problémy, keď napríklad počujem, keď sa niekto z niekym háda alebo na seba kričia tak ma to úplne z vnútra trhá alebo keď vidím alkohol, cigarety tak odvraciam oči, neznesiem na to pohľad a som sa aj sám sebe zaviazal že v živote nebudem piť ani fajčiť, som veľký odporca toho, lebo viem čo to dokáže s ľudmi urobiť. Po tých incidentoch sa ma ujala maminá kamarátka, volala sa Yuna, býval som u nej a starala sa o mňa, bola o pár rokov staršia ako ja, pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici, snažila sa ku mne správať ako taká staršia sestra, snažila sa vybudovať taký vzťah medzi nami, ja som bol ale stále taký zakríknutý a uzatvorený a málokedy som niečo povedal. Snažila sa nehovoriť o tých incidentoch a ja som bol rád, lebo aj ja som sa snažil nato zabudnúť a tváriť sa že sa nič také nestalo. 

[V prítomnosti]

Zrazu som dostal skoro infarkt, lebo niekto zaklopal na dvere mojej izby a ten niekto bol Yuna „priniesla som ti večeru, spravila som tvoje obľúbené kari "povedala veselým hlasom. Ja som vstal a šiel otvoriť , otvoril som dvere a tam stála s úsmevom na ústach a s jedlom v ruke, ja sa nezvyknem usmievať ale ona má schopnosť donútiť ma sa usmiať, tak som sa usmial a povedal „ďakujem" „dúfam že ti bude chutiť, ak by si niečo potreboval budem dole " ja som kývol na znak súhlasu a zatvoril dvere, sadol som si a začal jesť, popri tom som stále rozmýšľal, aké to bude zajtra. Pretože zajtra nastupujem na novú strednú školu. Prečo nová? Keď som nastúpil na prvú strednú školu, tak som skončil v nemocnici. Prečo? jednoducho... spolužiaci. Dáko som im znovu nepadol do oka a šikanovali ma, bili a raz to zašlo tak ďaleko, že ma strčili a potkli a ja som spadol hlavou o roh stola. Pamätám si už len, ako som sa zobudil v nemocnici.

[V minulosti v nemocnici]

Keď som sa prebral, tak po chvíli prišla za mnou Yuna „som rada, že si sa už prebral. Našťastie to nebolo až také zlé ako to vyzeralo, máš na hlave iba pár stehov, ale keď sa to zahojí, tak ti ich dajú dolu" chytil som sa za hlavu a snažil sa ich nájsť ale cez svoje vlasy som to nedokázal. Pred odchodom ešte Yuna poznamenala „zajtra už budeš môcť ísť domov a z tej školy som ťa odhlásila a prihlásila na novú, na tú školu som chodila aj ja, je to oveľa lepšia škola než tá na ktorú si chodil, tam sa ti bude určite páčiť, ale teraz oddychuj" prišla ku mne dala mi pusu na čelo, usmiala sa a odišla. Ja som ešte vstrebával všetko čo mi vravela a nevedel som čoho sa báť skôr... nakoniec som dáko na to prestal myslieť a zapozeral sa von oknom. 

[V prítomnosti]

Keď som už konečne dojedol, tak som išiel dole zaniesť tanier a umyl ho. Yuna robila niečo na počítači, „to kari bolo dobré, ďakujem za jedlo" povedal som a usmial sa na ňu „to som veľmi rada, že ti chutilo, musím ťa predsa posilniť na zajtrajšok, zajtra je tvoj veľký deň, tešíš sa? " spýtala sa vysmiato. Ja som zostal potichu a zahľadel sa do zeme a povedal „ani nie" Yuna sa postavila a prišla ku mne „ chápem ako sa musíš cítiť a že to nieje ľahké, ale niečo mi vraví že sa na tejto novej škole budeš cítiť lepšie" pozrela sa mi do očí a objala ma... ja som zostal ako z kameňa, nie som zvyknutý na objatia ale mám to rád a vie ma to trochu ukľudniť, ja som jej v objatí povedal „ kiež by si mala pravdu" ona sa mi pozrela znova do očí a povedala „stačí, ak aj ty tomu budeš trochu veriť, veď vieš že na mňa môžeš dať" ja som jej len opätoval úsmev a povedal „bude lepšie ak už pôjdem spať " ona ma ešte raz objala a zašepkala do ucha „neboj sa, budem tu s tebou" ja som sa na ňu len pozrel a išiel hore, spoza chrbta mi ešte povedala „sladké sny" prišiel som do izby, a ľahol som si na posteľ. Snažil som sa na zajtrajšok nemyslieť ale to sa nedalo, strašne som sa bál a bol som strašne nervózny. Snažil som sa zaspať a asi po niekoľkých hodinách som zaspal.