Prvá ɐupǝlsoԀ noc [boy×boy]

Prvá Posledná noc

  Udalosti dnešného dňa sa mu pomaly ukladali v hlave a informácie do seba neustále narážali. Niet teda divu, že nemohol zaspať. Vzdychol si a pozrel sa pod seba. Tŕpla mu ruka a už mu bolo v jednej stálej polohe dlho. Musel ju zmeniť. Trocha sa pomrvil, no dával pozor, aby nezobudil krehké telo pod sebou, položené na jeho ruke. Zazíval a usmial sa na bielu tvár, ktorú ľahko osvetľoval mesiac.

   Neodrážala sa mu na nej žiadna výrazná emócia. Mal ju pokojnú, viečkami mu nemykalo. Pery mal prekvapivo zľahka vydvihnuté, akoby sa aj vo sne usmieval. Hrudník sa mu dvíhal v pravidelných intervaloch a s ním aj jeho pravá ruka, ktorú mal položenú len pár centimetrov pod hrudným košom. Vyzeral tak nevinne, tak zraniteľne...

   Jakuba skutočne zaujímalo, o čom sa mu sníva. No zrejme to nikdy nezistí. Znova vzdychol a pocítil škrabanie v hrdle. Ticho si odkašľal, no nepomohlo mu to. Skúsil to ešte raz, no nestačilo ani to, a tak sa chtiac - nechtiac musel zodvihnúť a ísť si po vodu do kuchyne.

   'Hlavne opatrne. Hlavne ho nezobuď, ' vravel si, keď mu spod hlavy pomaly vyťahoval ruku a prechádzal po starej drevenej podlahe do kuchyne. Vedel, že svetlo nie je intenzívne, a teda ho neprebudí, no i tak ho nezažal. Chcel si byť istý, že bude mať pokojný, dlhý spánok. Opatrne kládol nohu pred nohu. Po dotyku, po kroku, po hmate prišiel ku kuchynskej linke a z poličky nad hlavou vybral pohár. Nastavil studený prúd vody a chvíľu počkal. Zelený plast si priložil k suchým perám a nechal číru tekutinu stekať mu dole krkom. Presne toto potreboval!

   Ticho položil prázdny pohár na svetlohnedú drevenú linku a natiahol sa. Nielenže si necítil celú ruku, on si necítil komplet celého človeka. Bol po dnešku úplne zničený. A to i po fyzickej, i po psychickej stránke. Pošúchal si spánky a zatvoril oči. Pochopiteľne teda nevidel, že sa vo dverách zjavil (už ne)spiaci človek. Ale to, že nepočul jeho kroky si už logicky nevysvetlil. Chlapec kráčal ani duch.

   "Kubo?" ozvalo sa odo dverí vo forme zívnutia a Jakubovi zmäkol výraz.
   "Och, zobudil som ťa? Prepáč mi..." šepol s úprimnou ľútosťou v hlase.
   "Nie, to nič. Zobudil som sa sám, bolel ma krk," uchechtol sa unavene a pretieral si oči.
   "Vrátime sa?" vykročil k nemu Jakub s malým úsmevom.
   "Uuhhm," kývol na znak súhlasu a prijal ponúknutú dlaň.
   Jakub sa usmial ešte trochu širšie dlaň mu pevnejšie zovrel. Zovretie druhej strany také silné nebolo. Ale kto by sa čudoval? Boli tri hodiny ráno a chudák sa len podchvíľou zobudil. Pomalými, opatrnými krokmi sa po slepiačky (lebo ani jeden nepotrebuje svetlo) vybrali späť do Jakubovej izby.
   Ľahli si nazad do veľkej postele, pod vyhriaté periny a hlavy zaborili do mäkkých vankúšov, udržujúc si od seba malý odstup. Hľadeli nad seba, von povalovým oknom, a unavenými očami sledovali malé hviezdičky. Síce ich nebolo vidno najjasnejšie, no aj ten pár im stačil. Hlavne pravej strane - tá hviezdy milovala, ba priam uctievala. Jakub síce už objavil ich čaro, no stále to nebola jeho šálka kávy.

   "Mám rád noc," zašepkal z ničoho nič.
   "Áno, viem," odšepol mu nazad Jakub, "no nikdy si mi nepovedal prečo."
   Nevedel presne prečo šepkajú, no hádal, že je to kvôli pokročilej nočnej hodine a tomu, že sa len pred chvíľou zobudili a o tú ďalšiu pôjdu zasa spať.
   "Hm... možno preto, že na to dôvod ani nemám," zachrapčal.
   "Vôbec?"
   "Asi. Myslím... myslím, že sa mi páči to tajomno. Nevieš, čo sa kde skrýva. Nič nevieš so sto percentnou istotou. Pretože sa v nej dá ľahko zmiznúť a stratiť. Mám ju rád, pretože... no pozri sa hore. Nie je to nádhera?" jeho hlas bolo počuť čoraz slabšie. Znova zaspával.
   "Zaujímavé," bolo všetko na čo sa Jakub zmohol.
   "A ty? Máš rád noc?" zaznela protiotázka.
   "Hm.. Nie. Asi nie. Väčšinou si ju teda neužijem. Zaspím skôr, než zapadne slnko. A v noci sa nebudím. Nie často. A ak sa to stane, maximálne sa tak prevalím na druhý bok a spím ďalej. Takže neviem."
   "Ale vtedy... vtedy sme sa stretli v noci..." šepol s úžasom, no stále unavene, Jakubovi a pritmolil sa k nemu bližšie.