Ak budeš môj

• ukážka z prvej kapitoly •

V príbehu AK BUDEŠ MôJ nechávam IG posty z kapitol. 

Zvyšok textu bol odpublikovaný.

> > > > > • < < < < <

(text neprešiel jazykovou úpravou a jedná sa o pôvodnú verziu publikovanú v r. 2018)

> > > > > • < < < < <

   Úplne najradšej mám piatky podvečer. Ten pocit, keď za sebou zatváram dvere ateliéru a viem, že nasledujúce dva dni mám len pre seba.
A pre Matta, ak práve pracovne necestuje. To však nie je dnešný prípad.
Dokonca sa mi podarilo skončiť skôr, takže ho prekvapím skorším príchodom. Na poslednú chvíľu mi odriekli jeden fototermín, a musím priznať, že mi to aj dobre padlo. Na dnes som mala toho vážne dosť.
Zamknem bezpečnostné dvere a na klávesnici vyťukám bezpečnostný kód. Zbohom, môj milovaný ateliér, vidíme sa až v pondelok! Výnimočne mám voľný celý víkend, ale zase, novembrové svadby bývajú zriedkavé, a nik si ma na tento víkend nezajednal.
S tým treba niečo spraviť!

V potravinách, cestou domov, kúpim fľašu šampanského.
Dúfam, že Matt uvíta môj nenápadný návrh na začiatok romantického piatkového večera. Fľaša šampanského, tlmené svetlá, my dvaja... už sa naňho neskutočne teším. Cez týždeň, keď obaja pracujeme, sa vídavame len ráno, kým opustíme môj byt, a večer, keď sa doňho vraciame. Matt prichádza častokrát až v noci, keď ja už spím spánkom spravodlivých.
Predstavím si jeho úsmev, ktorý má vraj odložený len pre mňa, ako mi zvykne hovorievať... ako sa ním na mňa lenivo usmeje, pomaly ku mne prejde, a zovrie ma v náručí, aby ma pobozkal.
Matthew Bennett, môj priateľ... och, pardón. Môj snúbenec.
Po dvoch rokoch vzťahu sme pokročili na vyšší level. Viem, zasnúbiť sa po takom čase, v podstate dosť krátkom, a navyše, keď máte len dvadsaťtri... ale, ničím som si nebola tak istá, ako týmto krokom. Cítim, že Matt je pre mňa ten pravý a jediný muž na svete.
A viem, že on to vníma rovnako, takže je zo mňa už skoro pol roka jeho snúbenica.
Aj naši rodičia nám to prajú, chcú mať šťastné deti, a čím skôr vnúčatá...

Schody nahor, cestou z metra, beriem po dvoch, fľašu zvieram pevne v ruke, aby sa mi nevyšmykla. Prebehnem cez ulicu a zabočím, už len pár schodov a som doma.
Do vchodu vbehnem vo chvíli, keď sa pani Donaldsonová z prvého vracia z prechádzky so psom.
"Dobrý večer," pozdravím ju zvesela, ako sa patrí. Táto stará pani je hádam najdlhšie platiacim nájomníkom v našom dome. Zdvihne ku mne pohľad šedých očí, a pousmeje sa, keď ma spoznáva.
"Aj tebe, Jessica," odvetí a pritiahne Potsa k sebe. Chudák pes, bráni sa jej, ale má to márne. Chvalabohu, že ho na tej vôdzke neobesí...
"Z práce?" snaží sa udržať rozhovor, kým okolo nej prechádzam ku schránke, ktorú rýchlo skontrolujem. Vyberiem z nej zopár reklamných letákov a obálku, kde nájdem asi len ďalší šek.
"Áno, dnes som skončila skôr," zamknem kovové dvierka a znovu na ňu pozriem.
"Chcem Matta prekvapiť," doložím, keď vidím, že jej pohľad prejde na fľašu so šampanským.
"Aha, romantický večer, hm?" žmurkne na mňa potmehúdsky, na čo sa zasmejem. Na svoj vek je pani Donaldsonová stále dosť čipernou a zvedavou pani...
Rozlúčim sa s ňou a pohnem sa ku schodisku. Na tretie poschodie, k môjmu bytu, vedie presne štyridsaťosem schodov, ktoré vybehnem za pár minút, už to mám nacvičené.
V kabelke hľadám kľúče, vždy sa mi zapatrošia, keď ich súrne potrebujem.
Konečne ich nájdem, potichúčky odomykám a ako myška vkĺznem dnu. V byte je ticho, a šero, čo ma dosť prekvapí. Matt zvykne pracovať väčšinou v obývačke, ale svieti v celom byte, akoby bol majiteľom elektrární. Vždy so smiechom za ním zhasínam a v duchu si značím, že musím kúpiť úspornejšie žiarivky, lebo sa nedoplatím.
Kabelku položím na nízku skrinku a vyzujem si topánky. Stále mi nejde do hlavy, že je v byte také prítmie.
Matt tu napokon nie je?
Zostane šampanské na mňa?