Odtiene lásky

1. Kapitola

"Za dve hodiny mi odlieta lietadlo a ja nie som ani len zbalená, musím sa rozlúčiť s rodinou a kamarátmi + nájsť všetky potrebné doklady k odletu." Behala a vyšilovala po izbe Sarah. "Aj keď sa zdá toho byť veľa, ak si to rozložím všetko stíham." Ukľudňovala sa. "Ak sa od 11:00 začnem baliť a do 12:00 sa stihnem zbaliť, možno by som stihla obísť celú moju rodinu a kamarátov za 30 min a o 12:55 byť na letisku. Vlastne nie možno. Musím to stihnúť. Ďalší priami spoj do Paríža mi ide až zajtra o 7:00 a to už budem musieť byť nastúpená v práci a predávať v stánku bagety a rožky za 4€ na hodinu. To mi ale až tak nevadí. Viac mi vadí že Paríž je považovaný za mesto módy a môj najmódnejší kúsok pochádza zo second-handu s tým, že som si za neho zaplatila až 10€, čím sa zaraďuje k mojím najdrahším kúskom v šatníku. Pritom sú to len obyčajné modré ramienkové šaty nad kolená, s čiernym opaskom a mašličkou presne v strede opasku." Zúfalo si v hlave hovorí. Nie že by pochádzala z nejakej chudobnej rodiny ktorá sa každý večer modlí o chlieb v zľave, ale vzhľadom na stredoškolské štúdium na súkromnej škole, na ktoré si od banky požičala keď odchádzala bývať sama si bohvieaký luxus dovoliť nemôže. "Aj tak mi to právo a podnikanie bolo zbytočné... Budem robiť to čo všetci s nejakou odbornou školou až na to, že v Paríži. Je najvyšší čas sa zbaliť a vyraziť sa rozlúčiť s celou mojou rodinou a kamarátmi. Pol roka čo ich neuvidím je predsa len dlhá doba. Budú mi všetci veľmi chýbať, ale cítim že do toho Paríža musím ísť." Keď si to všetko v hlave hovorila, nevedela, čo všetko ju bude v tom Paríži čakať.

"Zbalila som sa o 5 minút skôr ako som mala v pláne. Takže mám o 5 minút viac času rozlúčiť sa s rodinou. " Nasadla si do auta a ako strela vyletela na hlavnú cestu smerom do Bratislavy. Nechcela stratiť ani len minútu, čo by mohla stráviť so svojimi blízkymi. Zapla si rádio, kde ako vždy hrala jej obľúbená stanica Európa 2, dokonca s jej najobľúbenejšou pesničkou Havana od Camili Cabello. Prišla k domu kde bývala jej mama aj s jej mladšou sestrou Natali. Prišla k bráne, otvorila ju a pár metrov od nej stála Natali, ktorá, keď Sarah videla okamžite sa k nej rozbehla. " Ahoj Sarah." Objala ju Natali tak pevne, ako keby sa rok nevideli, pritom predvčerom oslavovali Nataline 16 narodeniny. "Ahoj Natali" povedala Sarah a vrúcne objatie jej vrátila. "Dlho sme sa nevideli" Povedala zo srandy Sarah. "A dlho sa ani neuvidíme" Smutne dodala Natali. Sarah to bolo očividne ľúto. Natali ťažko prežívala aj to, keď sa Sarah pred 2 rokmi odsťahovala do mesta vzdialeného 5 kilometrov od nich. Sarah bola totiž jej najlepšia, vlastne jediná kamarátka. Natali bola introvert, ktorý celý deň trávil len doma pri knihách a učil sa. Do spoločnosti vôbec nechodila, ani s jej spolužiakmi si dobre nerozumela. Sarah sa ju snažila zoznámiť s jej kamarátkami, no Natali jej kamarátky považovala za zmalované kur*y s výstrihmi dobre že nie po kolená. Nič nebolo horšie, ako keď prišla párkrát k Sarah jej spolužiačka Sofia. 175 centimetrová blondína, ktorú ste vždy videli len s červeným rúžom, vyžehlenými vlasmi , umelými mihalnicami po obočie ( no vzhľadom na to že obočie mala hrubšie ako chodníky v ich dedine neboli až také veľké), umelými nechtami a hlavne so značkovým oblečením. Natali nikdy nechápala ako sa Sarah mohla baviť s takými dievčatami, ale neriešila to veľmi. Sarah sa jej pozrela do jej modrých lesklých očí,  so slovami "Neboj. Keď skončíš školu pôjdeš do Paríža so mnou. Bol to náš veľký sen keď sme boli malé. Pamätáš?" Snažila sa ju nejak rozveseliť. "Pamätám.  Vzali sme si baretky ktoré nám dala teta Anna" Dievčatá sa na seba pozeli, usmiali sa a išli k dverám do domu. "Pred tým, ako tam vojdeme, ti musím zaviazať oči." Povedala Natali Sarah. Sarah sa na ňu pozrela a vedela, že ju vo vnútri čaká nejaké prekvapenie. "Tak na čo ešte čakáš? Začni viazať." Povedala Sarah a usmiala sa na Natali. Natali jej zaviazala oči červenou šatkou, ktorú keď boli malé používali keď hrali Slepú babu. Chytila Sarah za ruku, otvorila dvere a pomaly ju viedla do obývačky, vzdialenej od chodby asi 20 metrov. Prišli do obývačky. Natali začala pomaly dávať Sarah dole šatku. Dala jej ju dole. Sarah nechápala. Nikto v obývačke nebol, všade bola tma. Sarah sa otočila k Natali s nechápajúcim výrazom a opýtala sa jej "A čo teraz?" Natali sa začala mierne smiať z nechápajúceho výrazu Sarah. " Teraz toto" Povedala Natali a ukázala prstom späť na miesto kde sa Sarah pozerala. Keď sa tam Sarah opäť pozrela, spoza gauča vyskočili všetci je kamaráti a rodina, vypustili balóny ktoré každý držal v rukách, jej teta a ujo vyliezli spoza steny medzi kuchyňou a obývačkou so stredne veľkou okrúhlou čokoládovou tortou na ktorej bola fotka Sarah, jej mamka vyliezla spoza steny medzi Natalinou izbou a obývačkou s darčekmi pre Sarah. Sarah zostala v miernom šoku. Nevedela čo má povedať. Do očí jej vbeli slzy. Rozbehla sa za jej mamou a objala ju. Následne objala jej tetu, ďalšiu tetu, uja, sesternicu, druhú sesternicu,babku a postupne celú jej rodinu a kamarátov. Všetci si sadli ku stole a spoločne obedovali. Následne po zjedení jej obľúbeného jedla- vyprážaného syra s hranolkami a tatarskou omáčkou si všetci dali výborný čokoládový koláč ktorý piekla jej mama. Po zjedení sa všetci postavili, dali Sarah darčeky. Keď si Sarah otvorila všetky darčeky a obálky, v ktorých mala peniaze, po následnom prepočítaní zo srandy povedala " Po tých všetkých otvorených obálkach rozmýšľam, či mi tam vôbec oplatí ísť si zarobiť." Začali sa smiať. Sarah objala všetkých a rozlúčila sa s nimi. Nasadla do auta a išla na letisko. Keď prišla na letisko, stáli tam ďalší jej kamaráti aby sa s ňou rozlúčili. Rozlúčila sa s nimi, nasadla do lietadla a letela do Paríža.