Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
8.časť Prvý deň v škole
,,Karamel ! To si nemôžeš obliecť !!! To sú Thaliine šaty !!!!!!!!" skríkol som možno až príliš nahlas, ale Thaliini rodičia boli už na ceste do práce, takže to bolo aj tak jedno.
,,Ale nič okrem toho mi tu nesedí," vyhováral sa Karamel. Pravda bola, že sme nemali dosť oblečenia. Ja sám som mal iba to, čo mi včera dali a to teda nebolo v súlade s mojím vycibreným vkusom.
,,Thalia ?" opýtal som sa svojej majiteľky. Thalia vošla do izby v čiernych rifliach a tričku. Zmeravela, keď si všimla Karamela navlečeného v jej šatách.
,,Potrebujeme nejaké normálne oblečenie," povedal som jej.
Prikývla neodtŕhajúc zrak z Karamela.
,,Pôjdeme nakupovať," vyhlásila a z tajnej priehradky v nočnom stolíku vylovila niekoľko stoeurových bankoviek.
Vybrali sme sa autobusom. Prekvapivo na mňa nikto nezazeral. Karamel pútal všetku pozornosť tým, že sa ustavične na niečo vypytoval. Potom postláčal všetky možné gombíky v autobuse až nás odtiaľ takmer vyhodili.
,,Nemôžeš sa aspoň na chvíľu chovať ako normálny človek ?" napomenul som ho.
,,Som azda normálny človek ?!" ozval sa z vedľajšieho sedadla. Vtedy nás už sledoval celý autobus.
,,Odpusťte mu to. Je mierne retardovaný," objasnil som im situáciu. No on mi to musel pokaziť.
,,Nie som retardovaný, som kocúr !" zvolal.
,,Sme tu," povedala Thalia a vystúpila. Pustili sme sa za ňou. Obaja sme neveriacky zízali na obrovskú budovu vrhajúcu dlhý tieň na asfaltový chodník, ohraničenú vysokým plotom.
,,To je väzenie?" neodpustil som si. Thal sa ku mne zvrtla, stále nie veľmi uzrozumená s tým, že jej mačky rozprávajú.
,,Nie aj keď niekedy to tak vyzerá," vzdychla si a premerala si nás od vrchu po spodok. Napodobnil som ju a musel som uznať, že Karamel v takýchto šatách bude mať vážny problém zapadnúť, no nezdalo sa, že by ho to nejako trápilo.
,,Blíži sa k nám nejaké dievča," zahlásil. Obaja sme sa zvrtli a hľadeli do tváre blondíne, ktorá si to s desivým pohľadom šinula rovno ku mne. Odolal som nutkaniu ustúpiť o pár krokov dozadu, ako som jej tak hľadel do tváre. To dievča malo v sebe čosi, čo ako temný hlas šepká každej obäti: ,,Bež kým nie je neskoro, kamarát."
Rozhodne to stálo za zváženie, no ako vravím, bolo už neskoro.
,,Anastasia! Ako sa máš?" ozvala sa Thalia s falošnou slušnosťou. Pomaly mi začínalo dochádzať, že ľudia nie sú takí úprimní, ako my, mačky.
Anastasia, či ako sa to volá, úplne odignorovala jej otázku a zavesila sa mi do pleca ako bodliak na mojom niedkajšiom kožuchu, ktorý nie a nie sa odlepiť.
,,Teda, Thal, nechápem, kde si našla takýchto mládencov... " začala a ťahala ma smerom ku škole. Premýšľal som, ako sa z tejto situácie vykrútiť, zatiaľčo sme kráčali školským pozemkom a konečne sme vkročili do triedy.
Vtedy som zastal, akoby do mňa udrel blesk. V prvej lavici sedelo to najkrajšie dievča, aké som kedy videl. Biele vlasy jej padali na ramená vo vodopáde lesklých kučier, žiariacich ako anjelská svetožiara. Prenikavé modré oči, akoby som ich už niekde videl. Okamžite som sa hodil na sedadlo vedľa nej a nechal Anastasiu zarazene stáť.
,,Zdravím," ozval som sa, dúfajúc, že čosi také sa v ľudskej reči hovorí. Dievča sa ku mne naliehavo otočilo, akoby sa chystalo niečo povedať, no odrazu sa celou budovou rozdrnčal zvuk, ktorý by vyplašil aj psa.
Po sto rokoch nová kapitola! Tento príbeh nepíšem, lebo som presvedčená, že ho nikto nečíta, takže ak tu niekto taký je, nech dá vedieť, či mám písať ďalej. To je všetko, mačky:)
