,,Teplota T je skalárna fyzikálna veličina, ktorá charakterizuje stav... Dopekla! Ako je to ďalej?!"
opäť sa zaseknem na tej hlúpej vete. Nenávidím fyziku! Nenávidím strednú! Nenávidím maturitný ročník! A najmä, nenávidím maturitu!!!
Prečo musím maturovať už o týždeň? Nemôžem sa na to jednoducho vykašľať? Neprísť tam a myslieť si, že je to vpohode?
Asi nie, však?
Povzdychnem si a hodím sa do perín. Zošit pevne zovriem v rukách a pritlačím si ho k hrudi.
Chvíľku len tak ležím, kým mi nevzkrsne úplne nezmyselná myšlienka, ktorú aj napriek tomu zrealizujem. Opäť sa posadím a začnem zošitom búchať do svojej hlavy, aby sa mi tam dostalo aspoň zopár informácií.
Nepomohlo. Ako by aj mohlo, vymyslela som to predsa ja.
Opäť si celá frustrovaná ľahnem, no po pár minútach sa opäť pozbieram, pretože dostanem ďalší nápad.
Zošit pre tento krát pustím a začnem robiť rôzne cvičenia na prekrvenie mozgu.
Keď však práve vysím dolu hlavou, vojde mi do izby mama a ja sa od ľaku strhnem a buchnem si hlavu o drevenú časť postele.
,,Nemôžeš klopať?" spýtam sa, pričom si šúcham udreté miesto.
,,A ty nemôžeš prestať robiť hlúposti? " odpovie mi mama otázkou.
,,Prekrvovala som si mozog, to nie je hlúposť! "
,,Nedarí sa ti to naučiť?" súcitne na mňa pozrie a ja len prikývnem.
Podíde ku mne a pohladí ma po vlasoch. ,,Zvládneš to, neboj sa, ja ti verím, " usmeje sa a odíde.
Hm, to mi teda pomohlo....
Opäť si ľahnem do zvislej polohy.
Nevydržím v nej dlho, pretože mi znovu do izby vtrhne mama, ja si opäť buchnem hlavu a mama nadomnou opäť pokrúti hlavou.
,,Nestačilo ti to buchnutie predtým? Prestaň s týmito hlúposťami a radšej si poď dať túto čokoládu. Sladké pomáha, " mrkne na mňa a znovu odíde.
Ja si čokoládu rozbalím, odlomím si kúsok a dám si ho do úst. K učenia sa však už nevrátim a namiesto toho odpíšem kamarátkam a pozriem, čo je nové vo svete.
Neskôr mi opäť niekto vtrhne do izby a ja zo strachu, že je to moja mama a uvidí, že sa flákam, hodím telefónom, ktorý následne spadne na zem a odletí z neho kryt. Rýchlo popadnem zošit, na telefón kašlem a upriem pohľad na človeka vo dverách.
Strýko. Zničila som si mobil kvôli strýkovi! Len dúfam, že sa až tak nepoškodil.
,,Čo tu robíš? " zmätená sa opýtam namiesto pozdravu.
,,Aj ja ťa zdravím, " uškrnie sa.
,,Chcel som sa ťa opýtať, či už máš plány na leto? "
,,Ani nie, prečo? " odpoviem a presuniem sa k telefónu skontrolovať jeho stav.
,,Chcel som ťa pozvať ku mne. Budem tam mať síce jednu skupinu, ale sú to super chalani a myslím, že by sa ti páčili," nádej na kladnú odpoveď z neho priam srší.
,,Doriti! " zahreším namiesto odpovede.
,,Chápem, že si si asi nepredstavovala leto u svojho strýka, ale..."
,,Nie, prepáč, nehovorila som to tebe. To len môj mobil, rozbil sa. A jasné, rada strávim leto u teba."
Poslednú vetu som už ani nevnímala, že hovorím, pretože som sa snažila sfunkčniť telefón.
