Po asi desiatich hodinách únavného letu konečne pristávame. Chvíľu ale trvá, kým všetci vystúpime, keďže je nás tu hrozne veľa a východov nie je ani zďaleka dosť na to, aby sme sa netlačili. Do dvadsiatich minút sa už však spolu vezieme ku príletovej hale od lietadla.
Tam prejdeme ešte asi dvomi kontrolami a nakoniec nás pustia po batožinu.
Takto príde na rad moja najneobľúbenejšia časť letu.
Vždy, keď letím sama, musím si sama striehnuť na batožinu a aj ju vyťahovať z toho pásu.
Neustále si pritom vyrobím nejaký trapas, keď spadnem, zvalím na seba kufor alebo jeho obsah omylom prevrhnem.
Neviem, ako sa mi to vždy podarí, ale je to tak. Čo už so sebou narobím?
Chvíľu tam ešte čakáme, kým pripravia batožinu a potom sa pomaly začnú vynárať kufre.
Zameriam sa na hľadanie svojho, fialového kufra a zvyšok sveta nevnímam. To sa však ukáže ako veľmi zlé rozhodnutie, pretože o chvíľu narazím do nejakého pána a spadnem na zem.
Chcem sa zo zeme pozbierať a ospravedlniť sa mojej ,obeti', no zarazím sa, keď uvidím môj kufor v jeho pravej ruke a zvyšné tiež nablízku. Nemohol to byť ani omyl, pretože som tam zreteľne videla moju menovku.
Rozhodnem sa teda pozrieť na toho parchanta s úmyslom naňho pekne nakričať, no keď naňho pozriem, zarazím sa ešte raz.
Môj strýko.
Zúžim nahnevane oči.
,,Prečo mi kradneš batožinu? " vybehnem naňho.
,,A ty do mňa prečo narážaš?"
,,To bola nehoda... " mierlivo odpoviem.
,,No a ja som ti len chcel pomôcť!" touto vetou mi nachvíľu zavrie ústa, pretože mi práve v tú chvíľu argumenty dôjdu.
Táto čarovná chvíľa však po ani nie minúte skončí a ja prichádzam s ďalšou myšlienkou.
,,Ale mohol si mi dať vopred vedieť, nie ma takto vystrašiť!"
,,Teba to ešte neprešlo? " povzdychne si.
K danej téme sa už nevyjadrí, tak to beriem ako menšie víťazstvo.
Doširoka sa usmejem a nasledujem strýka do auta.
Tam mi galantne otvorí dvere pri sedadle vedľa vodiča a kým sa ja pohodlne usádzam, on nakladá moju batožinu do kufra auta.
Chvíľu mu to trvá, tak ja využijem tú chvíľu na obzretie sa po okolí.
Zrazu si však spomeniem, že mám mamine odoslať správu, keď priletím.
Tu práve vstúpi do auta strýko a ja, plávajúca medzi vlastnými myšlienkami, sa preľaknem a reflexne mobil odložím.
Potom si už naň ani nespomeniem.
,,Píšeš frajerovi?" uškrnie sa strýko.
,,Čo? " vyvalím naňho oči.
,,Nejako rýchlo si ten mobil skryla," ešte stále sa uškŕňa.
,,Preboha, nie, " začervenám sa.
,,To je dobre..."
Zastaví sa pre môj nechápavý a zároveň vystrašený kukuč, na ktorom sa zasmeje a vetu dokončí.
,,...držím ťa pre mojich chalanov," zasmeje sa a ja sa začervenám ešte viac, oči vyvalím do extrémnych veľkostí a zároveň sa zamračím, pretože sa tomu momentu asi naozaj nevyhnem.
Zvyšok cesty už prebehne v pokoji rozprávaním o ,podobnosti' tohto mesta a môjho rodného.
Po približne štyridsiatich minútach zastavujeme pri obrovskom a luxusnom dome.
Jeho výzor ma vôbec neprekvapuje, keďže som tu už asi dvakrát bola a aj dobre viem, že môj strýko na tom finančne nie je práve najhoršie.
