,,Volám sa J-jeon JungKook a pri-šiel som z Dae-gu."
Jeon Jungkook je presne to divné dieťa v triede, s ktorým sa nikto nikdy nebaví. Lenže tým, že sa s rodinou presťahujú do Soulu, sa Jungkookovi naskytne šanca to zmeniť.
[cover вy @buterflx1]
Prvý deň nie je žiadna sláva, aspoň nie pre lúzrov ako som ja, a väčšnou ani ten deň po tom. A vlastne celý školský rok. No aj napriek tomu, že pre mňa škola znamenala čisté utrpenie, som ju musel navševovať. Keďže som nemal žiadneho klona, ktorý by za mňa chodil do školy.
A aj preto som musel o šiestej ráno opustiť svoje teplé, voňavučké miestečko šťastia, inak nazývané posteľ. Nedokázal som si predstaviť, čo budem robiť ku koncu roka, keď už teraz ledva vstanem z postele. Asi ma budú musieť ťahať bagerom. Pri najlepšom.
Slimačím krokom som si to mieril k autobusovej zastávke a pod nos si spieval pesničku, ktorá mi vyhrávala v sluchátkach. No ani to mi dlho nevydržalo, pretože sa cudzie ruky obmotali okolo môjho krku.
Div, že som nevykríkol ako vystrašené malé dievča. Vyľakane som sa pozrel do cudzej tváre chlapca a zistil, že je to vždy usmievavý Taehyung.
,,Chceš aby som dostal infarkt?" Vyčítal som mu s úsmevom, ktorým ma nakazil.
,,Isteže aspoň by som mal výhovorku prečo neísť do tej školy." Usmeje sa na mňa.
,,Čo počúvaš?" Ukáže na moje sluchátka v tvare zajačika zavesené na krku.
,,K.Flay." Zamumlem zahanbene.
,,Vážne? To nie je možné. Myslel som si, že som jediný kto ju počúva." Zasmejem sa nad jeho reakciou.
,,A, č-o ešte počúva-š?" Spýtal som sa ho.
,,Ja? Všeličo. Trochu rap, ale iba kórejský a potom všetko, čo sa mi zapáči." Pokrčí ramenami.
,,Aha."
,,Ty nie si asi veľmi ukecaný, že?" Otočí sa ku mne a usmeje sa.
,,No..."
,,Neboj sa, presne takého kamaráta potrebuje ukecaný človek ako som ja. Vidíš sme pre seba stvorení. Dopĺňame sa." Ukáže na seba významne prstom a ja sa na neho nervózne usmejem.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ak som si myslel, že po príchode do školy sa ukecaného Taehyunga zbavím, mýlil som sa. Doslova mi nedal ani nadýchnuť. Možno som len zveličoval, pretože som nebol zvyknutý na toľko pozornosti od niekoho iného ako boli moji rodičia. Alebo to možno bolo tým, že som ešte nikdy nemal poriadného kamaráta, ktorý by bol zároveň aj mojím rovesníkom, pretože na predošlej škole sa väčšinou so mnou spolužiaci bavili iba vtedy, keď potrebovali opísať domácu úlohu.
Ale nevravím, že to nemalo svoje výhody. Vďaka Taemu som sa do učební dostavil včas, pretože som ich nemusel hľadať a čo sa týka obedov, sedel som pri stole s elitou školy. Dokonca som dostal ponuku tancovať vo videu, ktoré plánovali ako tanečná skupina natočiť.
