Kráčaj. Len kráčaj. Neobzeraj sa. Možno si ťa ani nevšimla.
„Lilieeeeeen!“ vyslovila moje meno s pisklavým natiahnutím tá štetka. Nahodila som falošný úsmev a otočila sa na ňu.
„Bella, ako rýchlo prešli tie 2 mesiace, však?“
„A ako som sa na teba tešila:“ povedala falešniejšie než zeleny škriatok v Alze.
„A už tu mám pred sebou ten tvoj zmachelný ksicht.“ zvrtla som sa na mojom imaginarnom podpätku a chcela odísť.
„Aké vtipné, aspoň niesom taká chudera ako ty.“ odvrkla.
„Aj by som ťa teraz chcela uraziť, ale myslím, že by som to nespravila tak dobre, ako to už spravila príroda.“ povedala som jej úprimne a ladne ako labuť som odkráčala čo najdalej od nej.
„A aby som nezabudla,“ a ukazala som jej svoj dokonalo nalakovany prostredník. Hneď ako som zahla za roh som si vydýchla. Človek by povedal, že by sa počas prázdnin už mohla aj roztopiť.
12-8-9-14. Môj úžasný kód od skrinky. Ak sa mi budete v nej hrabať, zabijem vás. Skrinka sa magicky a čarovne otvorí a mna ovalí ten 2mesačný nevyvetraný plesnivý pach.Hmm pekné privítanie. Pokrčím nosom a vložím do nej učebnice ktoré budem najbližších 10 mesiacov potrebovať. Rýchlo zabuchnem skrinku.
„Sevas!“ povie so šibalsým úškrnom. Usmejem sa a s velkou radosťou ho obíjmem.
„Stretol som Bellu.“ pretočí očami.
„Ani mi ju nespomínaj.“ zopakujem gesto po Adamovi. „Mala som už tú česť.“
„Vieš, že sa trochu podobáte? Mohli by ste byť aj sestry.“ neveriacky vypulim oči a skrýknem: „ADAM!“a následne ho buchnem do pleca. Reflexívne sa chytí za “bolavé“ miesto, ale aj tak sa uškrnie.
„No čo, robil som si srandu.“
„Mooooooooooc vtipné.“ zazrela som naňho a pobrala sa do triedy.
„No tak počkaj.“ chytil ma za ruku a otočil si ma k sebe.
„To odídeš bez bozku na rozlúčku?“ a nahodí smutný výraz. Srdce mi poskočí a dych sa mi zrýchli. Prišla tá chvíľa? Myslí to vážne? Pozriem mu do očí a snažím sa v nich niečo prečítať.
*Cŕŕŕn* sklamane som naňho pozrela a na ňom bolo tiež vidieť hmatatelné sklamanie.
„Čo si tým chcel povedať?“ opýtala som sa. Adam sa nadychoval na odpoved, keď v tom ho uniesol dav jeho kamarátov so slovami: „Kamo, ako sme sa dlho nevidel.“ „Ty ešte žiješ?“ Už máš frajerku?“ Ospravedlnujuco sa na mna usmial a už som ho nevidela. Vzdychla som si a pobrala som sa do triedy. Zdá sa, že táto téma zostala ešte nedopovedaná.
Tááákže prvá kapitola. 🙏 Dúfame ,že si tento príbeh obľubite ❤.
Zo začiatku sme sa rozhodli dať rovno dve kapitoly a potom budeme pridávať časti podľa toho ako sa tento príbeh ujme 😊
