Keď sme mali poslednú hodinu začalo pršať. Emily (spolusediaca a kamaratka) sa ku mne naklonila so slovami: ,,Prší!"
„Wau, vážne?" zaironizovala som.
„Mhmmm" prikývla. Pozrela som na ňu pohľadom ala -to myslíš vážne?- Ale keď som videla, že sa usmieva, len som pretočila očami a otočila sa naspäť oknu. Rozmýšľala som ako sa dostanem domov, pretože dáždnik som si nebrala, keďže ráno svietilo slnko. Naozaj mi prvý školský deň muselo pokaziť počasie?! Oooo môj Bože. Práve sa bleslo. To vyzerá na poriadnu búrku. Z celej duše neznášam búrky. Keď je búrka, najradšej som zalezená pod perinou a tam to v klude prečkam. Ale dnes, ako sa tak pozerám, pôjdem počas búrky domov. Všetci svätí, ochraňujte ma. Hrmí. Výborne. Husina, vitaj. Bŕŕŕŕŕ, poviem Adamovi aby ma odprevadil domov. Asi mu hneď napíšem.
L: Že ma odprevadíš domov?
A: Aký mám mať k tomu dôvod?
L: Búrka?!
A: A??
L: Robíš si srandu?
A: Áno. :*
L: Zabijem ťa.
A: 11:35 ťa čakam pred vchodom.
L: Ďakujem.
Dnes, keďže je ešte len prvý deň školy, máme skrátené vyučovanie. Zvoní. Koľko je hodín? 11:30. Ten Adam snáď žartuje! Veď ja nestíham obed. Idiot, to určite spravil naschvál.
„Dnes na obed nepôjdem, čaká ma Adam." stihla som ešte povedať Michelle.
Jediné čo som od nej počula bolo nejaké mrmlanie a „tak ahoj."
„Ahoj!" zakričala som jej a utekala ku skrinkám. 11:33. Nestíham. Predieram sa ku skrinke. Prezúvam sa. 11:34. Zamikám skrinku a bežím ku vchodu. Viete ako je to ďaleko od šatní?! Dorazila som ku vchodu a pípam si kartičku. Nepýtajte sa, blbý školský systém. Vystrelím zo školy a hladám Adama. 11:35. Ak ho do 11:35 nájdem, vyhrala som. Fajn, mám pár sekúnd. Vidím ho. Predieram sa cez dav študentov. Áno, podknite ma, veď ako inak? Ale udržala som. Už idem normálnym krokom a ocitám sa pred Adamom.
„11:35. Mhm, šikovná."
„Som proste frajer, čo ti poviem." uškrniem sa.
„No poď lebo zmokneme."
Ani som si pri tom ponáhlaní sa nešimla, že prší. Obíme ma jednou rukou okolo pliec a už kráčame smerom k jeho autu . Po ceste sme kecali o všetkom a všetkých. Cesta zo školy ku mne domov je naozaj velmi krátka a tak sa čoskoro ocitáme pred mojím domom.
„Budeš mi chýbať." povie mi pri tom ako ma obíjma.
„Aj ty mne. Dávaj si pozor, dobre?"
„Dobre." prikývne a odíde. Vojdem do domu. Je tu tma a tá burka mi na odvahe velmi nepomáha. Dobre Adkins, to zvládneš, veď strašidlá neexistujú a keby za tebou príde Samara tak jej proste jednu vrazíš. Nebudem sa nikde zastavovať a nič ma nechytí a nezabije. Schody berem po dvoch, už vidím dvere od izby-mojej záchrany, keď v tom niekto zaklope. Len dýchaj, potencionálny vrah to nebude. Zídem dole a pomaly sa presunem k dverám. Otvorím ich a na mna niečo vyskočí.
„Aaaaaaaaa!" začnem kričať tak nahlas že ma určite počuli na konci mesta. Odrazu začujem smiech. Vystrašene pozriem na miesto odkiaľ to prichádza a tam sa na zemi od smiechu gúla Adam.
„Ja ťa zabijem. Neznášam ťa! Vieš ako si ma vystrašil?! Čo tu robíš?!" kričím naňho. On nie je normálny.
„Klud, viem, že sa bojíš búrok a sama by si sa tu psychicky zrútila, takže tramdadadá," ukáže na seba: „morálna podpora."
Hodím sa mu okolo krku. Hnevať sa naňho stále henvám, ale práve ma zachránil a to mu nikdy nezabudnem.
„Pôjdeme hore?" opýtam sa ho. On len prikývne a my už kráčame hore schodmi. Hodím sa do postele a hádajte čo? On sa zvalí na mňa.
„Rozpučíš ma" poviem už skoro bez dychu. Ešte si na mne chvílu pobudne, ja medzitým stratím všetok svoj kyslík a potom si jeho veličenstvo uráči lahnuť vedla mňa. Lahnem si naňho a on nás prikryje. Pozrem mu do očí. Do tých krásne zeleno-sivých očí. Práve som sa v nich stratila. Jemne ma pohladí po líci a povie: „Pospi si."
Ja len prikývnem a halvu si položím na jeho hruď . Ruky si obmotá okolo môjho pásu.
„Ďakujem" ešte pošepnem a upadám do ríše snov.
