Unspoken desires. (H.S)

Piata

,,Veríš mi, Layla?" pozrie sa do mojich očí. 

,,Áno."

Zobudím sa so zaseknutým dychom v hrdle. 

Chvíľu mi nedochádza, kde som a čo sa deje. Sladká nemota ma objíma do chvíle, kým si neuvedomím, že moja perina nie je tak jemná a... Rozhodne nevoní ako Styles.

Akonáhle mi do nosa vnikne jeho vôňa, okamžite sa mi zrýchli tep. 

Prudko vstanem. Pred očami sa mi objavia záblesky zo včerajška - alebo si aspoň myslím, že zo včerajška - a mne neostane nič iné, než oddať sa panike, ktorá ma pochytila. Bol v mojom byte... V noci. Nikdy som nikomu nedala náhradné kľúče, doriti, nikdy som nespomenula, kde bývam!

Ako sa tam dostal tak nepozorovane a ticho? Dokonca ani zámok nebol porušený. Ak by som sa nezobudila, čo by sa stalo? Ostal by na posteli sedieť až do rána a zmizol by?

Čo ak to už niekedy urobil a toto nebola prvá noc, čo ma pozoroval keď som spala? Čo ak toto bola iba noc, keď som ho prvý krát prichytila? Obleje ma studený pot. 

Čo najnenápadnejšie a najtichšie, ako sa len dá vykĺznem z postele a prejdem k najbližším dverám. V duchu sa modlím, aby boli odomknuté - chcem ujsť z nočnej mory, ktorá je až príliš realistická. Bola som hlúpa, ak som verila tomu, čo podpisujem.

Bola si naivná, keď som podpisovala zmluvu so Stylesom! odsekne mi podvedomie. 

Ale aký človek to môže spraviť. Jeden z milióna? Čo som kedy komu spravila, že môj šéf je psychopat, ktorý sa vkradol do môjho bytu v noci a pozoroval ma počas toho, ako spím? A potom vzápätí ma omráči a zoberie niekam... Ani neviem kam.

Pohnem kľučkou. 

Potvrdia sa moje najhoršie obavy, je zamknuté.

,,No tak," poviem tvrdohlavo, keď potiahnem kľučkou ešte raz. Odmietam uveriť faktu, že som tu zamknutá napospas rozmarom Stylesa. 

,,No tak!" zakričím zúfalo. Odstúpim odo dvier a vzápätí do nich silno vrazím celou svojou váhou v úmysle vyvaliť ich, ale je to márne. Prestávam sa starať o to, či je moja prítomnosť tichá. Iba sa chcem dostať domov, čo najďalej.

,,Layla!" zahrmí odrazu hlas na druhej strane. 

Ostanem stáť opretá o dvere, so stuhnutou krvou v žilách. Prosím, nebuď Harry, prosím, nebuď-

,,Viem, že si tam a viem o čo sa snažíš - ale nemusíš sa báť, nemienil som ťa tam nechať večne. Môžeš toho prestať? Ublížiš si. To je presne dôvod, prečo som ťa zamkol, aby sme predišli k úrazom, ktorým sa dá zabrániť." Je to on.

Neodpoviem mu. 

,,Layla, odstúp odo dvier. Nechcem ti ublížiť," povie o čosi vľúdnejšie, ale nedokážem sa prekusnúť cez jeho panovačný tón, ktorý som počula iba raz. Včera v noci.

Započujem cvaknutie, čo znamená, že odomyká dvere. 

Očami prejdem po miestnosti v úmysle hľadať zbrane, ale nič nenájdem. Doslova. Ako to, že tu nie je nič, čím sa dá ublížiť človeku? zjačím v hlave. Žiadne tupé ani ostré drobnosti, dokonca ani knihy.

Mám však pocit, akoby sa mi v hlave zapla žiarovka, keď sa očami opriem o okno. Nevyzerá to nato, že sme na vysokom poschodí. V skutočnosti to vyzerá na prízemie. Automaticky chňapnem po mojej šanci a priskočím k oknu.