Všetko to začalo v deň, keď zaklopala na tie prekliate dvere. Jej život sa obrátil naruby, všetko len kvôli peniazom, ktoré tak veľmi potrebovala. Jej telo - patrilo jednému a tomu istému človeku a on si s nimi mohol urobiť, čo len chcel. Mohol mani...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Čo sa deje?" spýtam sa chrapľavým, ospalým hlasom chvíľu po tom, ako sa na mierne otrasy zobudím. Nachádzam sa v aute, na zadnom sedadle, hoci moja posledná spomienka pri vedomí je zaspávanie na našej slnkom zaliatej terase.
Osoba za volantom sa na mňa pozriem do spätného zrkadla; stretnú sa nám oči. ,,Už si hore," zamrmle skôr sebe ako ku mne.
,,Chris? Kam ideme?" poviem o čosi zreteľnejšie a vyrovnám sa. Všimnem si, ako ma takmer okamžite na sedadlá pritiahne pás, ktorý je starostlivo zapnutý. Nahnem sa a plánujem ho vypnúť, ale zastaví ma jeho teplý dotyk.
Otočí sa na mňa, riadenie prenechá inštinktom. Cesta je prázdna, vyzerá, že sme tu len my - ale môže to byť klamlivé, pretože je tma. V hlave sa mi vynorí plno otázok. Nedokážem zo seba dostať ani jednu.
,,Prosím, nechaj si pás na sebe. Nechcem riskovať."
,,Ty svoj takisto nemáš zapnutý," ukážem prstom na prázdny uzáver. Mykne plecami.
,,Nepotrebujem ho."
Chcem mu skočiť do reči, ale utne ma jeho prísny pohľad. Každou chvíľou si začínam uvedomovať, že tu niečo nesedí. Prečo sme v aute smerom... Kam vlastne? Cestu naokolo nespoznávam, všetko je cudzie. Vyzerá to tak, že sme hodiny na ceste. Bolo niečo po obede, keď som zaspávala v jeho náručí, pričom teraz na palubovke svieti pol jedenástej v noci.
,,Potrebujem, aby si mi povedal, čo sa deje." Snažím sa vyznievať pokojne, ale na konci vety mi hlas zlyhá. Som všeličo, ale nie pokojná. Nikdy sa nič takto nestalo. Môže ísť o nejaké romantické prekvapenie a ja zbytočne panikárim. Na druhej strane sa môže diať niečo hrozné a ja nič neviem.
,,Christopher!" zakričím, tentokrát do jeho mena vložím všetku frustrovanosť, ktorú cítim. Takmer okamžite na ňom vidím jeho reakciu - hánky na rukách zblednú, keď pevne zovrie volant. Divím sa, že ho ešte nerozdrtil.
,,Prepáč," unikne mu z pier, ,,chcem ti povedať všetko, prisahám, ale nie je čas. Musím... Musíme sa sústrediť na cestu a doraziť včas."
Nadvihnem obočie. ,,Kam?"
Plnou rýchlosťou zabočíme do neznáma a hoci máme zatvorené okná a potichu hrá rádio, stále počujem protestné pišťanie pneumatík. Rozpleštím naňho oči. ,,Zbláznil si sa? Som si istá, že nemusíme letieť, tak-"
,,Nechcem sa s tebou hádať, Layla. Nikdy by som vedome nevložil tvoj život do nebezpečenstva, viem to ja a vieš to aj ty - platí to aj naopak. Preto ťa prosím, pochop, keď ti hovorím, že je to nutné. Musíme odísť."
,,Ja- čo?" vzlyknem. Tento deň sa začal tak pokojne a tak dobre. A teraz mi to pripomína scénu z lacného hororu. Už len čakám na mŕtvoly, krv a črevá vysiace zo stropu. Prestaň, zavrčím sama na seba v mysli, prestaň byť sarkastická v tejto situácii.
