Unspoken desires. (H.S)

Prológ

Všetko to začalo v deň, keď zaklopala na tie prekliate dvere. Jej život sa obrátil naruby, všetko len kvôli peniazom, ktoré tak veľmi potrebovala. Jej telo - patrilo jednému a tomu istému človeku a on si s nimi mohol urobiť, čo len chcel. Mohol manipulovať, mohol zabíjať. Mohol a aj to urobil.

Alebo aspoň to si myslela. Bola naivná a myslela si, že za to mohla sama. No pravda bola taká, že samotný spúšťač všetkých okolností spôsobil rovnaký človek, ku ktorému prišla bezradná, zraniteľná a bez peňazí. Takmer všetko, čo si myslela, bolo klamstvo, až na jedinú vec - Harry nevlastnil len jej telo, ale aj myšlienky a život. 

Mafián!Harry AU.

Panika sa šíri celým mojim telom, od palcov na nohe až ku korienku mojich vlasov. Napriek tomu, ako oheň olizuje moju kožu kúsok po kúsku, nevydám zo seba ani hlások - nie, pevne stojím nohami na studenom betóne a zanietene sledujem dianie pred sebou. Keď vydýchnem, do vzduchu sa vznesie obláčik pary.

V mojom vnútrajšku sa odohráva boj - jedna moja časť chce zostať tu, v mojej neviditeľnej bubline, pretože je to bezpečné. Je tu zima, to je pravda, ale som v bezpečí - bolo by absolútne prirodzené, ak by som tu chcela ostať. Inštinktívne. 

Tá druhá, racionálnejšia, však kričí bež! Nebudeš v bezpečí navždy, ak skončia a prehrajú, si na rade. 

Mám chuť zvriesknuť od frustrovania, kopať okolo seba, kričať, utiecť, ostať - všetko naraz, no nespravím nič, iba sebou trhnem, keď chladnú a tmavú noc preťaje ohlušujúci výstrel a následný rev bolesti. 

Mala by som utiecť, mala som to urobiť minúty naspäť. Otočiť sa a nechať všetko tu, ako to je. Bola by som v bezpečí? Na chvíľu možno, môj nečakaný útek a pri šťastí jeho zranenia by mi dali pár dňoví nádskok. Možno by mi pomohli ľudia na uliciach. Bola by som voľná.

No napriek tomu, ako sladko to znie, nedokážem sa prinútiť pohnúť svoje telo, som ochromená. 

Môj život už nikdy nebude ako predtým, to je jediné, čo momentálne viem - je jedno, ako sa rozhodnem. Pocítim pálivé slzy vo svojich očiach, keď sa ozve druhý výstrel. 

Ako to nazývajú psychiatri? Štokholmský syndróm? Keď mozog obete sa slepo zamiluje do svojho únoscu? To by vysvetľovalo, prečo tu stojím a nepokúšam sa o útek, hoci mám šancu, po ktorej som posledné týždne tak veľmi dychtila. To by vysvetľovalo, prečo sa mi v hrudi ozvala tupá bolesť pri pomyslení, že to bol on, kto ostal postrelený. Harry. 

Teraz už naozaj plačem, ako patetická bytosť, ktorou momentálne aj som. 

Je ticho, až na moje nepočuteľné vzlyky a triašky, ktoré sa šíria mojim telom. To ticho je desivé, radšej by som bola za revy bolesti, ako za tiché, duté a nič nehovoriace ticho, ktoré zaplnilo slepú uličku. Netrvá však dlho.

Započujem nepravidelné dýchanie a ťažké šľapaje, napnem sa. Bože, preletí mi hlavou, čo ak je Harry mŕtvy a ja som tu sama s ním? Zhlboka sa nadýchnem a privriem oči, aby som nevedela, čo sa mi stane - ak je Harry mŕtvy, dávam tomu najviac minútu a nasledujem hneď za ním. 

Hoci bojoval sám, bojoval aj za mňa. Povedomé teplo zaleje moje telo a ja sa usmejem. 

Horúce dlane ma z ničoho nič odrazu zdrapia za moje ramená. Cuknem sebou, pripravujem sa na tvrdú ranu, ktorá ma usmrtí, ale nič neprichádza. Namiesto toho ku mne aj cez hrubú látku svetru presiakne teplo z tela pri mne a ja otvorím oči.

Stretnem sa s tými jeho krásnymi, zelenými očami a urobím to, čo som si v živote nemyslela, že urobím. Nahnem sa a pritisnem svoje pery na Harryho horúce. Sú sladké, chutia po zakázanom ovocí, krvi a slanom pote. 

Nie sú to ohňostroje, čo nasledujú po tom. Nie. Je to niečo oveľa lepšie. 

Bruškom prsta mi prejde po mojej krvavej rane na čele a usmeje sa. ,,Babygirl," zamumle, ,,poď, ideme domov. Je koniec."

A ja nasledujem. 

2017.