Killer's Daughter / Vrahová Dcéra/ √

12. Kapitola

Ležala som na dlážke. Neviem kolko, z toho všetkého bola, halucinácia a koľko realita. Púta som už nemala. Celé ruky som mala od krvi. K nožu som sa asi nedostala, ale aj tak bola okolo mňa mláka krvi. Pred očami mi poskakovali hviezdičky. Vtedy som si ho všimla. Sedel na ďalšej rozheganej stoličke. Tvár mal vykrútenú v neprirodzenej grimase. Mohol by to byť úsmev, ale ani z ďaleka sa na to nepodobal.

„Johanne,” zachrapčal.
Znova to meno. Johanne. Prečo ma tak volá?
„Ja niesom Johanne,”poviem mu. „Kto ste? Kto je ta Johanne.”
Skúšam zase to isté. Už sa ho to pýtam možno po stý krát. Viem, že mi neodpovie, no aj tak dúfam, že ano. Vyzerá to, že s niečim bojuje. Ústa otvára a zatvára, ale nevidá ani hlásku. Akoby prišiel o hlas. Alebo ho hladal.

„Johanne Lüvick,”pri tom mene ma zamrazí. Spomeniem si na knihu na mojom nočnom stolíku. Tak nie Johanne Rödrick, ale Lüvick „Vieš po kto, máš meno. Áno, ja stratiť ťa. Ale ja ťa znova nájsť. Ja byť lepší otec, ak ty byť viac ako ona.”

Otec?! On si myslí, že som jeho dcéra?! Dcéra vraha?! Že ja mám začať vraždiť a on bude lepší otec?! Veď niekto taký, by nemal byť ani otec. Kto by už nechal jeho, vychovávať dieťa?!

Psychopat ma znova priviazal ku stoličke. Otočil sa a vyšiel z domu. Ruky som mala celé od krvi. Opatrne som sa vyslobodila z pút. Prešla som k umývadlu. Pustila som vodu. Ozval sa strašný rámus, keď sa trubky rozhýbali. Tu asi vodu nikto dlho nepúšťal. Najskôr tiekla len hnedá voda. Potom začala ísť trochu čistejšia. Opláchla som si ňou rany na rukách a pomaly sa napila. Tričko som mala celé roztrhané. Kúsok som z neho odtrhla a obviazala si rany na rukách.

Bola som vyčerpaná, ale spať som nemohla. Musím sa odtial dostať. Dvere boli zamknuté. Pár krát som sa pokúsila vybiť ich. Odnieslo si to moje plece. Musím vymyslieť niečo lepšie. Sadla som si na stoličku. Vtedy sa dvere otvorili a dovnútra vošiel vrah. Ale nebol sám.

Ťahal za sebou dievča v mojom veku. Spoznala som v nej Rosemary. Chodila na našu školu, e do niššieho ročníka. Mala asi desať rokov. Nikdy sme sa nerozprávali, ale v takomto stave som ju vidieť určite nechcela. Mala roztrhané oblečenie a špinavú tvár. Plakala a vzlikal. Hodil ju na dlážku a podal mi verckový nožík. Chcela som naňho zaútočiť ale on zmizol za dverami.

„Rose, si v poriadku?”opýtala som sa Rosemary, ktorá stále plakala.

„Čo s nami urobí?” neodpovedala mi na otázku.

„Neviem. Mne pichol nejaký hnus, z ktorého mi bolo zle. Myslí si, že som jeho dcéra. Čistý psychopat. Ale neboj sa utečieme,” vysvetlila som jej.

Pozrela som na nožík v mojej ruke. A vtedy mi to došlo. Chce aby som ju zabila. Preto to všetko. Ale to nezvládnem. Objala som ju. Pomôžem jej utiecť. A ja pôjdem s ňou. Teraz mi príde dobrý nápad, ísť do decáka ďaleko odtial. Určite by som to tam vydržala.  Bála som sa. Nechcela som si to priznať a byť silná, ale bála som sa ho. Kolísala som sa hore, dole. Nakoniec Rose zaspala.

Bolo neskoro. Zaspala som. Bola som už až príliž unavená. A teraz je neskoro. Sklamala som Rose. Ale horšie je, že som sklamala jeho. Stojí vo dverách a nehýbe sa. Na tvári ma nečitatelný výraz. Rosemary sa začala triasť. Aj ja som sa bála. Prišiel až ku mne. Uprel na mňa svoje zvláštne oči. Videla som v nich sklamanie. Vitiahol mne známu striekačku. Vedela som čo ma čaká. Zavrela som oči. Ihla mi prerazila krk. Na tú bolesť som si takmer zvikla. Začala som sa triasť a šklbalo mi časťami tela. Potom som začala kašlať krv. Táto časť bola najhoršia. Boleli ma pri tom plúca, nemohla som sa nadýchnuť. Zrazu som sa prestala ovládať.

Všetko som vnímala ako cez nejakú clonu. Všetko som videla aj počula, ale nebola som to ja. Začala som kričať niečo po rusky. Kedisi ma ruštinu učila starká, ale to bolo už dávno. Psychopat odišiel. Boli sme tam len ja a Rose. Ale teraz som ju nezpoznávala. Bola cudzia a nebezpečná. Vzala som nôž. Nerozmýšlala som, len som konala. Rose kričala. Kričala moje meno aj prosila, ale ja som nemala zlutovanie nad nikým. Rose som zahnala až do kúta. Rosemary skríkla keď nôž preťal jej pokožku na tváry. Na tvár som jej vyrezala zvláštne znaky. Myslela som, že je to znova len šialený sen. Z Rose pomaly vyprchal život. Zrazu som videla len tmu.

Prebrala som sa. Do nosa mi udrel zápach krvi. Obzrela som sa. Na zemi ležala Rose presne ako v mojom sne. Prosím, nech to není pravda. Objala som ju a rozplakala sa.
„Odpusť, prosím,”zašepkala som, keď mi po líciach začali stekať slzy.
Som rovnaká ako on. Spravil zo mňa monštrum, ako chcel. Chcela som byť silná, ale teraz ma zlomil.

Som vrah.

Prevratná časť. Sorry, že dlho nebola kapitola. Inak, čo si o nej myslíte? Dúfam, že sa páči. Okrem toho, vám strašne ďakujem za 100+ prečítaní a 50+ vote. Ste najlepší!
*happy*