Killer's Daughter / Vrahová Dcéra/ √

2. Kapitola

Keď som sa pozrela do zrkadla, takmer som dostala infarkt. Moje dlhé hnedé vlasy boli polepené a extrémne mastné. Až potom mi došlo že som si ich neumyla od začiatku prázdnin, čo sú tri týždne. Nakoniec usúdim, že si ich umyem večer. Teraz idem upratať a nasledujúcich šesť dni sa budem snažiť, neurobiť neporiadok.

Celé doobedie som vysávala celý dom. Stihla som aj povysávať kuchyňu. Keď som vysávala obývačku, musela som odsunúť jednu skrinku. Našla som tam kopu pavučín a rozbitú podlahu. Čerstvo rozbitú. Podlaha v celom dome bola až v zázračnom stave. Nesedelo mi to. Keď som si to lepšie obzrela, zistila som, že jedna doska z drevenej podlahy je uvolnená. Opatrne som ju nadvihla.

Bol tam položený malý nožík. Čepel sa nadherne leskla na slnku. Rukoveď bola zdobená. Zahliadla som tam iniciálky D. I. Nebola som si však istá, lebo boli zošúchané. No niečo mi vravelo že je to D. I. Iniciálky mojej starej mami za slobodna. Dashia Ivanovičowska. Stará mama mala korene až niekde v Rusku, preto to meno.

Ale prečo si tu stará mama schováva nožík podpodlahou?! Rozhodla som sa že to nebudem riešiť. Podlahu som dala zase do poriadku. Neskôr som si urobila lahký obed, a kedže vonku bolo horúco, rozhodla som sa že zvyšok dňa strávim vonku. Už žiadne upratovanie!

Do batoha som hodila vodu a keks. Rýchlo pribalila dáždnik a vybehla von. Keď som opustila dom, bola som rada že mám dáždnik. Dnes bolo horúco a ešte dusnejšie ako včera. A pri tom skoro celú noc pršalo! Horúčava si vyžiadala svoju daň. To ma vôbec neodradilo od výletu.

Začala som kráčať po cintoríne hore na kopec. Tam som odbočila po lesnej cestičke doprava. Potichu som kráčala prírodou a počúvala spev vtákov. Vedela som ich podla toho rozoznať. Naučil ma to Erol Saver, Tarin starý otec. Mala som ho rada. Vždy nás s Tarou brával do lesa, keď išiel loviť zver. Bol polovník, ale nikdy nelovil veľa a mal povolenie. Škoda, že pred rokom umrel.

Už z dialky som vydela dva obrovske pne stromov. Keby ich nespílili boli by najväčšie v lese. Museli mať stovky rokov. Rozbehla som sa a pri pňoch zahla doľava. Zasebou som začula tiché kroky. No neboli ludské. Pomaličky som sa otočila. Predomnou stáli dve nádherné srny. Ladne k nim pribehla ďalšia. Dokonca som zazrela aj malého jelenčeka s fľakatým chrbtom.

Niekoľko desiatok metrov za srnami sa  pásol majestátny jelen. Jeho parohy boli také veľké že by ma udržali nad zemou. A také ostré že by ma poľahky prepychli. Spravila som tichučký krok vpred, ale to som nemala robiť. Srny sa vyplašili a utiekli a s nimi aj jeleň.

Po neakom čase predierania sa zarasteným lesom, trávou po pás a blatom som dorazila do cieľa. Polovnícka pozorovateľňa sa nachádzala na jednom veľkom strome. Kedisi bola zanedbaná ale Erol ju dal doporiadku. Bolo to moje tajné miesto. Vedela som o ňom iba ja a Tara.

Vyštverala som sa hore na posed. Lahla som si na slamu, ktorá tam bola. Na oblohe som pozorovala biele obláčiky. Jeden mi pripomínal psa, iný koláč. Sama som sa na tom začala smiať. Ani som si neuvedomila ako ma cesta sem unavila. Zistila som to až neskoro keď mi zaklipkali oči.

Zobudila som sa na hrom. Už zase búrka. A tento krát buď ostanem na strome, kam môže trafiť blesk, alebo pobežím domov cez les plný stromov. Rozhodla som sa že lepšie bude ak ostanem tam, kde som. Keď sem do teraz netrafil blesk, prečo by mal práve dnes?!

Pretože tu sedíš, odpovedala som si sama.

Po nejakom čase som sa začala nudiť. Búrka sa ukludnila a tak som sa rozhodla, že idem domov. Keď som zliezala zo stromu, čo sa mi vždy darilo, šmykla som sa na mokrom dreve. Bolestivo som dopadla na zem. Nanešťastie na nohy a rovno na zadok, keď som v nohe zacítila silnú bolesť. Len dúfam že není zlomená, pomyslela som si.

Mohla som chodiť, takže som dospela k záveru, že je len narazená. Hneď ako som sa ocitla v lese, do blízkosti stromu, kde som pred chvílkou sedela trafil blesk. Ešte že až teraz, inak by ma museli zoškrabávať zo zeme.

Domov som prišla na vlas premočená a doškrabaná od ostrých vetvičiek, na ktoré som nevidela. Noha ma strašne bolela. Triasla som sa. Celkovo môj zjav musel pôsobiť priam strašne. A nemohli za to len vlasy, ktoré boli v ešte horšom stave ako ráno. Teraz ma napadla iba jediná vec. Musím si dať horúcu sprchu a to hneď.

O hodinu neskôr keď som stála pred zrkadlom, vyzerala som oveľa lepšia. Nemohli za to len vlasy z ktorých som polhodinu vyťahovala špinu. Aj som sa cítila lepšie. No aj tak som vyzerala neskutočne úboho. Cez cele líce sa mu tiahla fialová modrina. Moja noha značne napuchla a moje ruky boli celé od odrenin. Moje nechty boli dolámané a bola za nimi vrstva blata, ale to sa mi už nechcelo riešiť. Bola som na to až príliš unavená.

Vbehla som do postele. Dosť dlho sa mi nedarilo zaspať. Nakoniec som si dočítala knihu o Johanne. Musím uznať že bola úžasná. Vážne by ma zaujímalo čo sa z Johannou stalo, že sa tak zmenila. Nakoniec som zaspala.

Tak ako sa vám to zatial páči? Zase nudná časť. Ale v ďalšej sa už dačo stane. Nakoniec to do seba všetko krásne zapadne. Už sa na to teším. Ale najskor to ešte trochu zamotám.
*happy*