Killer's Daughter / Vrahová Dcéra/ √

1. Kapitola

„Ruth, dávaj na seba pozor. O týždeň sme doma,"zakričala stará mama z auta.
„Nič neznič. A uprac celý dom. Ak sa vrátim a bude to tu hore nohami, neželaj si ma,"varoval ma starý otec.
Zavrel kufor auta a nasadol na miesto vodiča. Ja som im ešte zakívala z verandy a vbehla do domu.

Ocitla som sa vo veľmi známej hale veľkého domu. Mal dva poschodia a malú okrúhlu vežičku, kam som nemohla chodiť. Bolo to moje oblúbené miesto a tajne som tam chodila, keď nebol starý otec doma. Strecha domu bola veľmi prepychová a komplikovaná. Kedisi musel byť celý dom veľkolepý. Dnes by potreboval niekoľko opráv. Napravo od domu bol kruhový dom smutku, kde sa konali pohreby. Nachádzal sa tam aj mrazák na mŕtvoly. Oproti domu na kopci bol cintorín a na severe naše mestečko, inak bol všade na okolo nekonečný les, až na pár chatiek na kopci. Tam bol aj jeden rodiný dom, kde bývala Tara, moja jediná kamarátka.

Vybehnem po schodoch až do vlastnej izby. Zvalím sa na posteľ a spod vankúša vytiahnem mobil. Tri neprijaté hovory od Tari. Určite mi chcela porozprávať o prázdninách v Austrálii. Čo by som ja dala za také prázdiny.

Vytočím Tarino číslo. Po niekolkých pípnutiach to zdvihne.
„Ahoj Tara. Ako je v Austrálii?" zaujímam sa.
„Výborne. Dnes sú akurát vlny na surfovanie. Tvojí starý rodičia už odišli?"vychrli Tara.
To je proste ona. Až príliš ukecaná.
„Asi pred desiatimi minútami. Konečne pokoj."
„Už musím ísť. Zavolám ti neskôr."

Tara zloží a ja si znudene vzdychnem. Vôbec netuším čo budem celý deň robiť. Na výstrahu starého otca dneska kašlem. Začnem až zajtra.

Nakoniec sa rozhodnem pre prechádzku na cintoríne. Zastavím pred čerstvím hrobom. Predvčerom tu bol pohreb. Pochovali neakého D. L. Zvlástne že iba iniciálky. Dokonca nemal na pohrebe žiadnu rodinu. Prišiel iba farár a pár babiek z dediny. Obloha zrazu sčernela a začalo kvapkať. Kým som dobehla ku domu lialo ako z krhly.

Prezliekla som sa do suchého oblečenia a sadla si ku oknu. To som robila vždy keď som bola smutná. Vždy som mala rada prírodu. Ona ma ukludňovala. Vždy mi navodila pocit bezpečia a slobody. Už od mala som sa bala búrok, ale teraz sa mi páčia. Vždy keď bola búrka len som sedela pri okne, aby som sa upokojila. Ako teraz, len som sa pozerala do búrky. Blesky pretinali tmavú oblohu. O chvílu sa ozval burácajúci hrom. Dážď ešte zosilnel.

Dole na cintoríne som zazrela človeka. Kto by chodil na cintorín v daždi?! A ešte cez takúto búrku?! Asi je to iba hrobár Nail Jakins. Ten človek pracoval za každého počasia. Bol zvláštny, veľmi tichý a tajnostkársky, ale vždy milý.

Nakoniec som si lahla do postele a začala čítať nejakú knihu. Hororový príbeh s názvom Premena. Je o Johanne Lüwick z pätnásteho storočia. Keď mala pätnásť, začala zo dňa na deň vraždiť. Najskôr rodičov, neskôr aj susedov. Nikto to nechápal, vždy bola milá a priateľská. Nakoniec ju upálili na hranici. V škole nám o nej rozprávali, ale radšej si prečítam celú knihu.

Z čítania ma vyrušil zvláštny zvuk. Akoby niekto otváral dvere. Strašne som sa zlakla. Neni dobrý nápad čítať horory, keď ste sami doma. Nabrala som dosť odvahy a vykukla z izby.

„Je niekto doma?" započula som hlas Carlotta.

Bola to starkiná osobná doktorka. Dozerala na jej stav. Chodila k nám každý týždeň. Starý otec jej asi zabudol povedať že nebudú doma. Ja som ju brala ako svoju staršiu sestru.
„Carlotta, starý otec ani stará mama nie sú doma. Odišli na liečenie. Vrátia sa až týždeň."
„Tak ja pojdem Ruth. Zatial sa maj a dávaj na seba pozor. Na cintoríne som niekoho zahliadla."
„Počkajte Carlotta! Nedáte si ešte čaj? Vonku je zima a vy ste určite zmokla. Počkajte tu kým prestane pršať."
„Keď inak nedáš,"rozosmiala sa Carlotta.

Vždy som ju mala rada. Bola ku mne slušná a priateľská. Vždy ma vedela pochotiť a mala rada starých rodičov.
Navarila som ovocný čaj. S Carlottou sme sa porozprávali a keď sa dážď upokojil, išla domov.

Vrátila som sa do izby a pokrčovala v čítaní. Nakoniec mi pri tom začali klipkať oči a ja som to vzdala. Zaspala som.

Bola asi polnoc keď som sa zobudila. Mala som nočnu moru. Už neviem o čom bola. Bol tam starý otec a ja. Rukou som si prešla po modrine na líci.

Starý otec ma často bil. Kvoli maličkostiam. Ešte sa ani nespamätal zo straty syna a toho že sa o mňa musí postarať, keď stará mama ochorela. Vtedy sa zrútil. Chápala som ho, lebo aj mne rodičia chýbali a bála som sa o starkú. Mám ho rada za tie spomienky pred tým.

V tú noc som už nemohla zaspať. Nad ránom sa z dolného poschodia ozvalo vŕzganie. Za to môže ten starý nábytok. Treba ho vymeňiť. V šere izby som rozoznala starodávnu skriňu oproti posteli, a stôl vedľa nej. Keďže začalo vychádzať slnko usúdila som, že by som mala vsávať.

Takže nový príbeh. Dúfam že sa vám bude páčiť. Vážne som rozmýšlala kam ho zaradiť. Nakoniec som sa rozhdla pre Mystery/Thriller a nie Horror.
*happy*