Nothing//taekook texting

~forty-seventh~

*time skip, niečo okolo 23:00* 

Za celý večer som nezažmúril oka. Mal som plnú hlavu Jungkooka a otázok týkajúcich sa toho, prečo sa chová tak, ako sa chová. Rozmýšľal som aj nad jeho psychickým zdravím. Človek, ktorý sa jeden deň chová ako anjel a druhý deň vám ublíži, nebude v poriadku. Má nejaké lieky? Vedia o tom jeho rodičia? Toľko otázok mám v hlave a pevne dúfam, že raz na ne nájdem odpoveď. 

Prešiel som sa po byte, zapol som opäť televízor a spravil som si horúci čaj. Konkrétne jahodový, pretože ten mi chutí najviac. Vlastne všetko čo je jahodové mám úplne najradšej. Natiahol som sa po ovládač, ktorý bol položený na stole a znova som poprepínal všetky možné programy. Kto by čakal, že keď bude za chvíľu polnoc, nič zaujímavé tam dávať nebudú? Zazrel som aj po mobile, no túto možnosť som ihneď zamietol. Písať mu znova nebudem, ešte by som ho zobudil. Kto vie, či vôbec zaspal, veď na tej tvrdej a studenej zemi by nezaspal ani medveď, ktorý by sa ukladal na zimný spánok.

 V hlave som sa stále pohrával s myšlienkou, že by som ho pozval napokon dnu. Aspoň by sa mohol normálne vyspať. Ale aj to som napokon zavrhol. Môj strach nado mnou opäť zvíťazil. Ale okrem strachu som pociťoval aj zvedavosť, ktorá ma nútila sa neho ísť aspoň pozrieť. Po minúte tupého zazerania na dvere som sa zdvihol, položil svoj už len vlažný čaj na stolík a vydal sa ku dverám. Chvíľku som len načúval, no nebolo počuť vôbec nič, tak som sa odvážil dvere otvoriť. Ležal predo mnou schúlený v klbku  a naozaj spal. Jemne som sa dotkol jeho pleca, ktoré bolo úplne ľadové. Zobrať ho dnu alebo ho nechať v tej zime? Do bytu by som ho aj tak asi neodniesol, tak som mu aspoň priniesol jeden vankúš, ktorým som mu podložil hlavu a prehodil som cez neho deku. 

Ešte som chvíľu pri ňom postál, aby som si ho poriadne obzrel. Bolo celkom komické vidieť ho tu na zemi, aj keď mi ho bolo trochu ľúto. Ale je to jeho vina, sám tu chcel spať, tak nech. Po chvíli som sa pobral do bytu, tentoraz som už zamieril rovno do svojej postele. Netrvalo dlho a aj mňa premohla únava.